Nízkoprahové sociálne služby na Slovensku zohrávajú kľúčovú úlohu pri pomoci ľuďom v núdzi – či už ide o osoby v akútnej krízovej situácii, ľudí bez domova, rodiny zápasiace s krízou, domácnosti so závislým členom, osoby s cudzím štátnym občianstvom alebo sociálne vylúčené skupiny. Napriek ich nenahraditeľnému prínosu nielen pre jednotlivcov, ale aj pre celé komunity, v ktorých títo ľudia žijú, dlhodobo čelia viacerým výzvam, ktoré ohrozujú nielen ich efektívne fungovanie, ale aj samotnú existenciu.
Trnavská arcidiecézna charita poskytuje rôzne druhy sociálnych služieb, pričom v oblasti krízovej intervencie pomáha prostredníctvom ambulantných služieb, ako sú: nízkoprahové denné centrum (NDC) v Trnave, integračné centrum (IC) v Trnave, nízkoprahová sociálna služba pre deti a rodinu (NSSDR) v Piešťanoch a terénna sociálna služba krízovej intervencie (TSSKI) na území mesta Trnava.
Hlavné problémy nízkoprahových služieb: financovanie a personálna kríza
Jedným z najväčších problémov, ktorý zasahuje aj služby krízovej intervencie, je finančná nestabilita a krátkodobé financovanie, závislé najmä od európskych fondov. Financovanie NDC, NSSDR a TSSKI prostredníctvom národných projektov a štrukturálnych fondov funguje od roku 2017, no v roku 2027 má skončiť. Samosprávy nemajú dostatočné zdroje na podporu týchto služieb – a to ani vo veľkých mestách, nieto ešte v menších obciach.
Neziskové organizácie, vrátane cirkevných organizácií akou sme aj my, sú odkázané na 2 % z daní, fundraisingové aktivity, malé granty a dotácie a dary zo zbierok vyhlásených v kostoloch. Takéto financovanie je nepredvídateľné a nedáva žiadnu istotu dlhodobej udržateľnosti. Projekty financované len na určité obdobie zároveň komplikujú plánovanie dlhodobej pomoci.
Ďalšou dlhodobou výzvou je nedostatok odborného personálu a vysoké riziko vyhorenia. Pracovníci krízovej intervencie denne čelia emocionálne náročným situáciám bez dostatočnej psychologickej podpory. Priestory nízkoprahových služieb sú často staré a nevyhovujúce, pričom terénni pracovníci pracujú v extrémnych podmienkach – v lete, v zime, vo vetre aj v mrazoch. Pomáhajú ľuďom pod vplyvom alkoholu či drog, čím sa vystavujú fyzickým aj psychickým rizikám.
Fluktuácia zamestnancov: prečo ľudia odchádzajú?
Nízkoprahové sociálne služby sa boria s extrémne vysokou fluktuáciou zamestnancov. Nízke mzdy a náročná práca vedú k tomu, že sociálni pracovníci odchádzajú do iných odvetví – často radšej do obchodných reťazcov, kde ako hovoria: „ lepšie zarobia a domov idú s čistou hlavou“ a teda nemusia riešiť emocionálne vyčerpávajúce situácie.
Práca s ľuďmi bez domova, obeťami násilia, utečencami z vojnových oblastí či deťmi z dysfunkčných rodín si vyžaduje nielen odborné vedomosti, ale aj psychickú odolnosť. Sociálny pracovník musí byť zároveň tak trocha právnikom, ekonómom, zdravotníkom, pedagógom, sociológom, tlmočníkom, psychológom – a niekedy aj náhradným rodičom. Multidisciplinárny tím odborníkov, ktorý by uľahčil túto komplexnú prácu, je pri súčasnom systéme financovania takmer nemožné zabezpečiť.
Narastajúci dopyt po službách a obmedzené možnosti pomoci
Zamestnanci pracujúci s nedostatočným finančným ocenením, v psychicky náročných situáciách čelia rastúcemu dopytu po službách zo strany klientov – ľudí, ktorých problémy sa kumulovali roky a vyvrcholili zadlženosťou, závislosťou, rozpadom vzťahov, stratou stabilného bývania, zlým zdravotným stavom a ostali bez motivácie aj viery v lepší zajtrajšok.
Práca s ľuďmi bez domova je pritom často najmä o udržiavaní stabilného stavu. Úspechom nie je vždy radikálna zmena, ale aj to, že klient si udrží určitú mieru sebadisciplíny – napríklad pravidelne navštevuje denné centrum, dbá o základnú hygienu, využíva nocľaháreň, absolvuje príležitostné brigády alebo sa jeho zdravotný stav nezhoršuje.
Dlhodobé zanedbávanie hygieny, nedostatočná výživa a život na ulici vedú k vážnym zdravotným problémom, ktoré nakoniec znamenajú vyššiu finančnú záťaž pre celý systém. Slovensko zároveň čelí nedostatku dostupného bývania a chýbajúcim resocializačným programom, čo sociálnym pracovníkom značne sťažuje hľadanie riešení.
Problémy v spolupráci s inštitúciami
Mnohí klienti služieb majú vážne zdravotné problémy – chronické choroby či duševné poruchy, no často nemajú zdravotné poistenie ani prístup k adekvátnej lekárskej starostlivosti. Nemocnice ich odmietajú ošetriť a dostupnosť psychologickej pomoci je pre ľudí v kríze minimálna.
Zamestnávatelia sú neochotní zamestnať ľudí žijúcich na ubytovniach, úrady s nimi komunikujú bez záujmu a ochoty hľadať riešenia. Sociálni pracovníci by o takýchto situáciách vedeli rozprávať celé hodiny.
Administratívna záťaž a neisté financovanie
Okrem náročnej práce s klientmi musia zamestnanci krízovej intervencie zvládať aj vyčerpávajúcu administratívu – podrobné vykazovanie činnosti, dokazovanie počtu klientov, zaznamenávanie úkonov. Ak chcú skvalitňovať služby, musia zároveň neustále hľadať nové zdroje financovania – podávať grantové žiadosti, oslovovať donorov, čakať na schválenie dotácií a následne detailne zúčtovať každé euro.
Negatívne vnímanie verejnosťou
Aby toho nebolo málo, nízkoprahové služby čelia neraz negatívnemu vnímaniu zo strany verejnosti. Ľudia v núdzi sú stigmatizovaní, čo vedie k nízkej verejnej podpore sociálnych služieb. Často sa objavuje argument, že pomoc „neprispôsobivým“ nie je riešením, ale podporou ich životného štýlu.
Väčšina komunít aktívne odmieta zriadenie nízkoprahových centier vo svojej lokalite, obávajúc sa kriminality a neporiadku.
Pracovníci krízovej intervencie sú v spoločnosti často vnímaní ako „čudáci“, ktorí „majú len na to, aby sa starali o bezdomovcov, alkoholikov a kriminálnikov“. Tento predsudok im nielenže sťažuje prácu, ale ešte viac oslabuje už aj tak nedostatočnú podporu sociálnych služieb zo strany samospráv, štátu aj verejnosti.
Situácia v oblasti sociálnych služieb krízovej intervencie je alarmujúca. Nedostatočné financovanie, chronický nedostatok personálu a nízke spoločenské uznanie pracovníkov vytvárajú vážne prekážky v poskytovaní pomoci ľuďom v núdzi.
Prichádza však otázka – čo s tým spravíme?
Je možné nájsť riešenie?
Bez stabilného financovania a dlhodobej podpory, len ťažko. Pripravovaná reforma sociálnych služieb sa sústreďuje na služby s podmienenou odkázanosťou, pričom financovanie krízovej intervencie prostredníctvom národných projektov čoskoro končí. Samosprávy navyše nemajú v rozpočtoch dostatok finančných prostriedkov, zatiaľ čo počet ľudí v núdzi neustále narastá.
Je nevyhnutné zaviesť stabilný, transparentný a predvídateľný model financovania namiesto krátkodobých grantov a závislosti od rozpočtov samospráv, ktoré sú často nedostatočné.
Efektívne financovanie ako kľúč k udržateľnosti
Aby boli sociálne služby krízovej intervencie dostupné, kvalitné a dlhodobo udržateľné, je nevyhnutné zaviesť efektívny systém financovania. Ten by mal zahŕňať nielen zvýšenie finančných prostriedkov na mzdy zamestnancov, ale aj alokáciu zdrojov na technologické vybavenie, administratívu, ochranné pomôcky či dopravné prostriedky.
Sociálne služby krízovej intervencie predstavujú dlhodobú investíciu, ktorá pomáha predchádzať závažnejším a nákladnejším spoločenským problémom, ako sú bezdomovectvo, kriminalita či zdravotné komplikácie. Preto je nevyhnutné, aby štát aj samosprávy vyčlenili vyšší podiel rozpočtu na túto oblasť a zaviedli viacročné dotačné schémy, ktoré umožnia poskytovateľom plánovať a efektívne alokovať zdroje.
Reforma financovania – cesta k stabilite
Navrhovaný Ideový návrh reformy sociálnych služieb krízovej intervencie z dielne Sociofóra, zahŕňa model, ktorý by mohol priniesť stabilitu a podporiť decentralizáciu. Štát by mal zabezpečovať financovanie základných služieb, zatiaľ čo samosprávy by získali väčšiu autonómiu a podporu na lokálne programy.
Zlepšenie situácie by mohlo priniesť aj efektívnejšie využívanie fondov EÚ, a to prostredníctvom zjednodušenia administratívy a čerpania zdrojov. Ďalšou možnosťou je rozšírenie verejno-súkromných partnerstiev, ktoré by podporili financovanie sociálnych služieb. Motiváciou pre firmy a súkromné spoločnosti by mohli byť daňové úľavy a ďalšie výhody za príspevky na programy spoločenskej zodpovednosti.
Podpora zamestnancov – základ kvalitných služieb
Bez stabilného a motivovaného personálu nie je možné poskytovať kvalitné sociálne služby. Preto je kľúčové zaviesť systém spravodlivého odmeňovania, ktorý by reflektoval vzdelanie, prax a náročnosť práce s cieľovými skupinami.
Zvýšenie atraktivity povolania by mohli zabezpečiť:
Príplatky za rizikovú a psychicky náročnú prácu.
Extra finančné odmeny pre pracovníkov s rizikovými skupinami (osoby bez domova, obete násilia, užívatelia návykových látok, postpeniteciárna sociálna práca,…).
Nepeňažné benefity, ako napríklad týždeň dovolenky navyše, povinná dvojtýždňová regeneračná dovolenka nad zákonný rámec, financovanie pravidelného vzdelávania v oblasti duševného zdravia či bezplatná psychologická podpora pre zamestnancov.
Zmena vnímania sociálnej práce
Dôležitou súčasťou riešenia je aj zmena verejného vnímania sociálnych služieb. Mediálna komunikácia a osvetové kampane môžu pomôcť vysvetliť význam sociálnej práce a zvýšiť morálny kredit jej pracovníkov. To by mohlo viesť nielen k vyššiemu spoločenskému uznaniu, ale aj k väčšej podpore dobrovoľníctva a zapájaniu verejnosti do pomoci ľuďom v núdzi.
Sú zmeny v najbližších rokoch možné?
Bez podpory štátu – NIE.
Bez politickej vôle – NIE.
Bez zmeny financovania – NIE.
Bez podpory pracovníkov – NIE.
Bez zmeny vnímania sociálnej práce – ŤAŽKO.
Sú sociálne služby krízovej intervencie nevyhnutné pre zlepšenie kvality života a stabilizáciu ľudí v núdzi na Slovensku? ÁNO.
Katarína Pažítková
Trnavská arcidiecézna charita
