Na Trnavskej arcidiecéznej charite pracujem ako projektový manažér. Baví ma búrať predsudky, že charita je len o bezdomovcoch, o chudákoch a o tých, ktorí nikde nenašli prijatie. Nie, nie je ☝ani zďaleka! Na starosti mám sieťovanie farských charít v celej Trnavskej arcidiecéze. V nich ponúkame príležitosť pre ľudí, ktorí chcú pomáhať ako dobrovoľníci. Mojou úlohou je šíriť myšlienku, že ľudia majú priestor a možnosť zapojiť sa do našich aktivít a pomôcť iným vďaka svojim schopnostiam.
Cirkev vnímam ako domov. Domov, do ktorého majú možnosť vstúpiť všetci, a to bez ohľadu na to, kým sú, odkiaľ prichádzajú a v akom sú stave.
Som presvedčený o tom, že naša cirkev takáto je a ak aj nie, má k takémuto ideálu aspoň smerovať. Odklonením sa od tohto ideálu by stratila svoju principiálnu vlastnosť.
Ľudia však niekedy akoby hľadali správnu cestu, po ktorej majú kráčať.
Chcem, aby charita bola práve tým mostom, či spojovníkom medzi tými, ktorí cestu do cirkvi hľadajú. Prečo? Lebo charita dáva možnosť každému človeku. Tomu, ktorý je na ulici, ale i tomu, kto chce núdznemu pomôcť.
Strom sa vždy pozná podľa ovocia a našim poslaním je byť blízko pri každom človeku. Azda nik nemôže pochybovať o tom, že takáto práca je konaním dobra. Častokrát sa vo svojej práci stretávam s množstvom kňazov, s množstvom ľudí a rozprávame sa spolu o charite, cirkvi, či o iných veciach.
Neraz sa stane, že ľudia našu prácu spochybňujú, nerozumejú našej motivácii. Takáto skúsenosť je však vždy o to bolestnejšia, keď nás neprijímajú naši vlastní, ľudia z prostredia cirkvi. Nevedia, nechcú vedieť, či sa boja? Neviem, odpovedí je mnoho. Isté však je, že sa niet čoho báť! Veď predsa ťaháme za jeden koniec. Lebo tak ako cirkev, aj Trnavská arcidiecézna charita je tu pre všetkých!
