Asi starnem. Oveľa viac si uvedomujem plynutie času, zvlášť na zlome rokov. Ohňostroj, petardy a ohlušujúce delebuchy na Silvestra ma neprivádzajú k detinskej radosti, ale k zamysleniu a hodnoteniu.

Obzerám sa za uplynulým rokom a pýtam sa, ako som dokázal či nedokázal naplniť predsavzatia a plány. Pýtam sa, ako som použil osobné talenty, ktoré som dostal, koľko z nich som zo strachu zakopal a koľko investoval a koľko zúročil? Vidím ešte toľko ľudí, ktorí potrebujú pomoc, solidaritu či blízkosť niekoho, kto im uľahčí niesť ich bremeno. Nie vo všetkom si môžem odpovedať, že viac sa už nedalo urobiť, ale to je v práci pre charitu prirodzené.

Zároveň sa však ozýva moje svedomie s výčitkou smerujúcou k vlastnej pokore. Prečo si nedokážem priznať svoju obmedzenosť aj v takej ušľachtilej oblasti, akou je služba pre druhých? Prečo tak ľahko prehliadam svoje ľudské limity v službe, za ktorými je mnohokrát deštrukcia vlastného zdravia či osobného pokoja?

Takéto bývajú moje myšlienky na Silvestra v posledných rokoch. Na Nový rok sa ešte chvíľu dohadujem s vlastným svedomím, no čoskoro sa mi pred očami objavia všetky jeho ohromné možnosti a príležitosti. Naplnia ma takou silou a odhodlaním, že vzápätí sa menia na jasný zoznam nových úloh a plánov.

Práca v sociálnych službách je ťažká, namáhavá a vyčerpávajúca. Musím sa vám však priznať, ako veľmi je pre mňa zároveň vzrušujúca. Na začiatku roka vždy znova a znova vidím všetky doposiaľ nevyužité spôsoby, ako ešte lepšie organizovať našu pomoc, ako sa spájať s ešte silnejšími partnermi a ako vytvárať priestor pre konanie dobra ešte viac ľuďom. Aj preto je pre nás nový rok začiatkom aj pokračovaním.

Mnohé aktivity, ktoré pomáhali núdznym, budeme naďalej vylepšovať, aby boli ešte bližšie ľuďom. Opäť máme s kolegami na charite pripravených veľa skvelých a dobrých projektov. A predovšetkým, samy chceme byť lepšími. Pridajte sa, prosím aj v tomto roku.