Na Trnavskej arcidiecéznej charite pracujem ako projektový manažér. Baví ma búrať predsudky, že charita je len o bezdomovcoch, o chudákoch a o tých, ktorí nikde nenašli prijatie. Nie, nie je ☝ani zďaleka! Na starosti mám sieťovanie farských charít v celej Trnavskej arcidiecéze. V nich ponúkame príležitosť pre ľudí, ktorí chcú pomáhať ako dobrovoľníci. Mojou úlohou je šíriť myšlienku, že ľudia majú priestor a možnosť zapojiť sa do našich aktivít a pomôcť iným vďaka svojim schopnostiam.
„Boli dvaja, a zrazu je tu tretí človek, nový duch, celistvý, zavŕšený, ako ho ľudské ruky nedokážu vytvoriť. Nová myseľ, aj nová láska, až je to strašné… A niet nič vznešenejšie na svete!“
Tieto slová pri istej príležitosti povedal azda jeden z najväčších skúmateľov ľudskej duše, ruský existencialista a velikán Fiodor Michajlovič Dostojevskij. Prečo nie rovno a jednoducho len spisovateľ? Lebo hĺbka, ktorá sa ukrýva v slove existencialista je oveľa ťažšie definovateľná ako „len“ spisovateľ.
Azda len toľko na úvod, pretože sa chcem dotknúť niečoho iného – a budem osobný. Bez prídavku osobnej skúsenosti a poznania, ktoré som počas svojho, zatiaľ nie dlhého manželské spolužitia nadobudol, by tento „článoček“ bol len pustým snením, či mudrovaním o tom, ako byť manželom, priateľom, milencom…
Už len pár dní delí mňa a moju manželku Majku od ôsmeho výročia nášho spoločného bytia. A Boh vedel, prečo spojil práve nás dvoch, som o tom hlboko presvedčený. Nikdy som neveril tomu, že skutočnosť, že sme spolu, je dielom len akéhosi prirodzeného vyústenia nášho spoločného priateľstva. Veriť tomu by pre mňa znamenalo, že to tak proste jednoducho a fatalisticky „malo byť“. A to mi pripadá veľmi, veľmi málo. Veď predsa, nie zo všetkých priateľov sa nutne stávajú manželia.
V tom našom priateľstve sa totiž udialo niečo viac. Zrazu a celkom nenápadne, nám Boh do cesty posielal jeden druhého bez toho, aby sme sa my dvaja o to nejako výraznejšie pričinili. Dvom mladým ľuďom, ktorým „patril celý svet“, sa priateľstvo premenilo na neutíchajúcu túžbu byť niekým iným. Tento nový človek vznikol našim povedaním si spoločného „áno“. Nech to vyznie akokoľvek pateticky, neviem kým a kde by som dnes bol, keby sme sa vtedy pred ôsmymi rokmi rozhodli inak. Prijali sme výzvu na celý náš život. A možno sme si to vtedy ani neuvedomovali.
Tá výzva je neuveriteľne naliehavá. Byť novým človekom, ktorý je tvorený z dvoch tiel, dvoch duší. Učím sa to a nechcem v tom poľaviť! Prečo? Lebo viem, že sme sa rozhodli správne, nikdy som o tom nepochyboval! Jožo Ráž vo svojej známej piesni hovorí: „Básnik by povedal, že máš oči ako súmrak nad milovaným mestom a pusu, keď vystúpiš z autobusu, celá, celučičká ulica otočí hlavu. Postavu máš, hm, s jej popisom by básnik asi nemal veľa práce. Povedal by len: zraniteľná a vyzývavá zároveň…“ Ďalej to iste poznáte. A ja som tú ženu z piesne našiel!
Vďaka Ti Bože za túto príležitosť a túto výzvu! A vďaka Tebe Maji, že hoci tá cesta nie je vždy ľahká, znova a znova si dávame šancu!
