Na rozhovor som ešte nikdy nevstávala o piatej. Vladimír Krčméry je však ranné vtáča, a tak v ten deň skoro ráno postávalo pred jeho dverami na jednej z univerzít, kde pôsobí, hneď niekoľko novinárov. Doslova sme si podávali kľučku. Každý chcel získať vyjadrenie od človeka, ktorý bol počas pandémie koronavírusu snáď najcitovanejším odborníkom v slovenských médiách.
Na týchto riadkoch sa však o korone nedočítate. Keďže noviny Charitný spravodaj sú o sociálnej práci a o charite, bola témou nášho rozhovoru humanitárna pomoc, ktorú Vladimír Krčméry rozbiehal v krajinách tretieho sveta. Najskôr však zakladal na Slovensku univerzity.
Z vašich úst často počuť, že ste desať rokov premrhali budovaním kariéry.
Áno, premrhal. Trnavský rodák Alojz Rakús, ktorý sa stal po revolúcii ministrom zdravotníctva, mi povedal, že žijeme v takej spoločnosti, kde potrebujeme tituly. Zveril mi Inštitút pre ďalšie vzdelávanie lekárov a sestier, ale trval na tom, že si musím urobiť doktorát, atestáciu, docentúru a profesúru.
Vaše vzdelanie vám však pomohlo pri zakladaní vysokých škôl. Asi málokto stál pri zrode hneď troch univerzít.
Áno, keď sme zakladali Trnavskú univerzitu, jej budúce vedenie hľadalo ľudí, ktorí sú ovenčení titulmi, a tak som aj ja zapadol do tohto scenára. Som hrdý na to, že sme vytvorili jednu fungujúcu univerzitu, ktorá dnes patrí k popredným. Tu som rozbehol niekoľko humanitárnych projektov, no potom prišli časy, keď tie projekty začali prekážať. Rektori brali ich financovanie ako útok na rozpočet univerzity, a tak som považoval moju misiu na tejto škole za uzavretú. Otvorili sa nové perspektívy, založili sme Slovenskú zdravotnícku univerzitu a potom Vysokú školu svätej Alžbety, zameranú na sociálnu prácu a ošetrovateľstvo. Toto považujem za kľúčové. Lekári sú veľmi užitoční, ale keď sa pozriete na zdravotníctvo komplexne, väčšinu práce v ňom zabezpečujú sestry a sociálni pracovníci.
Pomohlo vám vaše akademické pôsobenie aj v zahraničných projektoch?
Pomohlo, preto hovorím, že budovanie kariéry bol premrhaný čas, no s dobrým úmyslom. Moje tituly otvárali našim projektom v Afrike cestu k najvyšším štátnym predstaviteľom. Stretol som sa s dvoma burundskými prezidentmi, s kenským prezidentom a ministrom zahraničných vecí, s juhosudánskym prezidentom.
Ako dopadol váš prvý humanitárny projekt?
Mojou prehrou. S jedným slovenským podnikateľom, ktorého si veľmi vážim, som prišiel do Nairobi. Povedal som mu, tu bude stáť klinika. On na to, žiadna klinika, ale futbalové ihrisko. Ak si vraj chcem získať túto generáciu, musím začať futbalovou pastoráciou, podobne, ako to robil zakladateľ saleziánskeho rádu, Don Bosco. A tak bolo po jeho, postavilo sa ihrisko, potom jedáleň, škola a až nakoniec klinika. Začali sme teda sociálnou prácou, aktivitami sme vyplnili voľný čas detí, ktoré sa predtým iba túlali. Vďaka futbalu začali chodiť aj do školy, kde mali stravu. Zrazu boli menej choré. Naučil som sa, že ak chcete mať efektívnu prácu v treťom svete, musíte si ľudí najskôr získať, čo sa nedá len samotným zdravotníctvom.
Pri ošetrovaní ľudí na Haiti. Mnohých museli vyslobodzovať spod zrútených budov. Foto: Archív VK
Tých humanitárnych projektov ste odvtedy rozbehli desiatky v rôznych končinách sveta. Ako vzniká takáto spolupráca, podľa čoho vyberiete miesto?
Momentálne máme asi šesťdesiat projektov v tridsiatich krajinách vo svete. Vládne im určitý chaos, pretože v treťom svete sa nedá plánovať. Miesta sami nevyberáme, čakáme, kto nás ako inštitúciu osloví, kam nás zavolajú. Naposledy sme boli v Mozambiku, teraz nás pozývajú na Madagaskar. Dôležité je, aby sme na mieste mali dobrého partnera, ktorý tam rozvíja vzťahy. V Keni to napríklad boli dvaja slovenskí misionári, prišli sme tam na ich pozvanie a pozvanie írskej rehoľnej sestry. Do Etiópie nás pozvala misionárka a lekárka Mária Sládkovičová, ktorú voláme aj slovenská matka Tereza, pretože vedie v tejto krajine najúspešnejší HIV projekt. Najlepší partneri sú teda rehoľníci, najčastejšie saleziáni, verbisti, alebo iné rehole. Som veľmi rád, že aj Slovenská katolícka charita vedie mnohé veľmi úspešné humanitárne projekty. Robí napríklad pôstnu krabičku, čo je výborný spôsob pomoci a pôsobí na miestach v treťom svete, kde je ten najhorší hladomor.
Čo potrebuje humanitárny projekt, aby bol úspešný?
Na prvom mieste Božie požehnanie, to je asi šesťdesiat percent. Tridsať percent je v dobrých ľuďoch, ktorý robia na mieste kvalitnú prácu a peniaze, to je tých posledných desať percent. Zohnať peniaze je tá najľahšia úloha.
Pri ošetrovaní ľudí na Haiti. Mnohých museli vyslobodzovať spod zrútených budov. Foto: Archív VK
Do tretieho sveta ide veľa peňazí zo svetových vlád, od rôznych organizácií a prispievateľov. Je cítiť, že sa situácia zlepšuje?
To zlepšovanie vidia najmä ľudia, ktorí v rozvojovom svete pôsobia. Keď mám porovnať napríklad Keňu či Ugandu pred tridsiatimi rokmi a dnes, vidím obrovský pokrok. Keď sme tam začínali, liečbu na AIDS dostával každý desiaty človek, aj to len protekčne, keď náhodou natrafil na náš projekt. Teraz dostane liečbu takmer každé dieťa, ktoré je indikované a až 80 percent dospelých ľudí. Za touto aktivitou stojí Svetová banka (inštitúcia, ktorá zabezpečuje finančnú a technickú pomoc rozvíjajúcim sa krajinám s cieľom znížiť chudobu a zlepšiť životné štandardy na celom svete, pozn. red.). Filantropi, miliardári Bill Gates a Warren Buffett robia tiež úžasnú prácu, odčervujú západnú Afriku od malárie. Vďaka nim klesla mortalita z 1,5 milióna ročne na pol milióna ľudí ročne a tiež klesla mortalita na HIV. Za posledných päť rokov sa Afrika odpútala od strašnej hrozby HIV práve vďaka tomu, že sa zvyšuje očkovanosť. Situácia sa veľmi zlepšila aj v Kambodži. Je známe, že jej kráľ študoval v Prahe. My sme ho pozvali k nám a dali sme mu stratégiu boja proti vírusu HIV. Následne pritlačil na ministerstvo zdravotníctva a na vládu, aby začali robiť komplexný program z amerických peňazí.
Na čo by sa mala v krajinách tretieho sveta ďalej zameriavať humanitárna pomoc?
Afrika stále bojuje s tuberkulózou aj HIV, obrovským problémom je tiež hladomor. Ľudia hladujú najmä v oblastiach južne od Sahary, jednak v dôsledku sucha a tiež v dôsledku bojujúcich skupín Boko Haram a Aš-Šabáb. Tamojšiemu obyvateľstvu sa ani neoplatí robiť niečo systematicky, živí ich akurát tak pasenie dobytka. Tretí svet bude ešte dlho potrebovať pomoc bohatých krajín. Aj pandémia koronavírusu sa ho veľmi dotkla, no nepriamo. Zhoršil sa prísun humanitárnej a finančnej pomoci z Európy, lebo aj Európa sa brodí s problémami.
Nezdá sa vám, že naša spoločnosť je voči obrazom z krajín tretieho sveta už imúnna?
To je chyba, lebo to vnímame ako útok na naše city. Na jednej strane dávame voľnosť citov, čo sa týka sexu a na druhej strane obmedzujeme naše city, čo sa týka biednych a chudobných a považujeme to za slabosť alebo naivitu. Malo by to byť naopak. Musím však povedať, že mnohí ľudia majú túžbu pomáhať a podporujú charitatívne aktivity v týchto krajinách.
Boli chvíle, keď ste za humanitárnymi projektmi pravidelne lietali po celom svete. Teraz sa už cestovaniu vyhýbate.
Úplne som prestal cestovať, pretože som prekonal cerebrálnu maláriu a minulý rok v lete infarkt. Odvtedy som cestoval len po Európe. Keď chcem teraz načerpať silu pre jesennú a zimnú vedeckú prácu, cestujem do utečeneckých táborov v Grécku alebo v Libanone.
Váš pracovný deň sa začína skoro ráno a končí neskoro večer. Cítili ste sa vo svojej práci niekedy vyhorený?
Človek vyhorí, ak robí jednotvárnu prácu. Takú viete robiť šesť hodín, na papieri osem. Ak striedate prácu, môžete robiť efektívne aj dvanásť hodín. Ja sa dopoludnia venujem medicíne a sociálnej práci, popoludní robím manažment a medzitým si dám hodinovú prestávku. V jednom kuse človek nedokáže pracovať, má vysokú chybovosť. Ak hrozí vyhorenie, jedna možnosť je ísť na dovolenku alebo do prírody, druhá možnosť je zobrať si dva kratšie úväzky a striedať práce.
Aké sú vaše plány do najbližších rokov?
Môj plán je ísť do dôchodku, lebo tam pracujete len toľko, koľko chcete. Chcem sa venovať príprave nových ľudí, sociálnych pracovníkov, lekárov a zdravotných sestier na prácu v trópoch. Určite by som chcel odísť zo všetkých riadiacich a konzultačných funkcií a výborov, práve preto, aby som sa vedel sústrediť na odovzdanie skúseností mladším generáciám.
Zakladali ste vysokú školu, z ktorej každoročne vychádzajú noví absolventi sociálnej práce. Má podľa vás toto povolanie v našej spoločnosti dostatočne silné miesto?
V posledných rokoch sme počúvali na sociálnu prácu najmä pejoratívne vyjadrenia, no zrazu sme zistili, že naši seniori nemajú kam ísť. Potom sme si začali sociálnu prácu vážiť, ale zistili sme, že je málo zariadení sociálnych služieb. Vláda však urobila múdry krok, túto úlohu delimitovala na obce. Tie si začali zakladať svoje zariadenia, z ktorých väčšina je funkčná. To bolo správne, štát nie je v stave postarať sa o takéto veľké množstvo seniorov.
Zakladali ste vysokú školu, z ktorej každoročne vychádzajú noví absolventi sociálnej práce. Má podľa vás toto povolanie v našej spoločnosti dostatočne silné miesto?
V posledných rokoch sme počúvali na sociálnu prácu najmä pejoratívne vyjadrenia, no zrazu sme zistili, že naši seniori nemajú kam ísť. Potom sme si začali sociálnu prácu vážiť, ale zistili sme, že je málo zariadení sociálnych služieb. Vláda však urobila múdry krok, túto úlohu delimitovala na obce. Tie si začali zakladať svoje zariadenia, z ktorých väčšina je funkčná. To bolo správne, štát nie je v stave postarať sa o takéto veľké množstvo seniorov.
Po zemetrasení na Haiti prišiel miestnym ľuďom na pomoc aj tím Vladimíra Krčméryho. Foto: Archív VK
Dostane tento odbor podľa vás väčšiu podporu?
Myslím si, že áno, lebo súčasný minister práce je veľmi pozitívne naklonený k otázke seniorov. Potrvá to nejaký čas, pretože tento odbor bol dlhodobo podfinancovaný a zanedbávaný. Teraz je situácia už aj pod tlakom verejnosti. Na druhej strane, pozitívna je obroda generácie. Mladí ľudia chcú robiť pre spoločnosť dobro, chcú pomáhať a byť oporou.
Bez rúška to nejde. Fotografia poznačená pandemickou situáciou. Profesor Krčméry bol počas nej najcitovanejším slovenským odborníkom.
Ste ranné vtáča, alebo sova?
Už niekoľko rokov vstávam medzi štvrtou a piatou ráno.
Koľko hodín denne pracujete?
Po tom, ako som prekonal maláriu, sa šetrím. Prácu si delím na dve časti. Od šiestej do obeda, potom dve hodiny prestávka a popoludní pracujem do šiestej, siedmej.
Máte čas na rodinu?
Áno, s manželkou si sadneme a porozprávame sa každý večer. Aj pandémia nám v tomto smere pomohla, väčšinu času sme boli spolu doma.
Čo vás vie nahnevať?
Zlá atmosféra na Slovensku, ktorá vychádza zo závisti, nenávisti a neprajnosti.
Náboženstvo spája alebo rozdeľuje?
Ja to vnímam tak, že spája. Aj my, predstavitelia rôznych náboženstiev na Slovensku, máme dobré vzťahy.
Majú sa báť kresťania moslimov?
Moslimovia a židia majú veľmi podobnú, vysokú morálku, ktorá vychádza z Desatora. Nie sú problém. Pokiaľ sa rešpektujeme a sme v rovnováhe, je všetko v poriadku.
Čo vás vie potešiť?
Pobyt v prírode. Každý deň cez obedňajšiu prestávku chodím do parku.
Ako ešte relaxujete?
Bicyklujem sa a počúvam pri tom hudbu Jospeha Haydna. Veľmi na napĺňa.
Vaše obľúbené miesto?
Tajchy pri Banskej Štiavnici.
Deň, na ktorý nezabudnete.
Keď som mal možnosť stretnúť sa s Jánom Pavlom II. a krátko sa s ním rozprávať. Bolo to tesne po revolúcii. Poznal sa s mojim strýkom a boli sme pozvaní do jeho rezidencie na súkromnú svätú omšu.
