Jej exotický vzhľad a hebrejské meno vyvolávajú mnohé otázky. Navyše, miluje orientálne oblečenie, a tak sú ľudia často presvedčení o tom, že je cudzinka. Po Trnave sa donedávna pohybovala v spoločnosti labradora, dnes si musí vystačiť s bielou palicou. Masérka Sulamith Tóthová.

Skôr, ako sa začal náš rozhovor, rozpovedala mi zážitky zo Srí Lanky. Práve z tejto krajiny sa totiž vrátila po mesiaci intenzívneho spoznávania. Nebolo by na tom nič zvláštne, veď cestovanie je dnes dostupnejšie, ako kedykoľvek predtým. Ibaže Sulamith, alebo Suli, ako ju všetci na charite voláme, je nevidiaca. A na tú Srí Lanku sa vybrala celkom sama. No začnime pekne po poriadku.

Našla svoje poslanie
Sulamith sa narodila v meste Myjava a značnú časť života prežila v Senici. Obaja jej rodičia boli Slováci, odkiaľ sa teda zobralo to zaujímavé meno? „Najstaršia sestra mojej mamy opatrovala počas komunizmu arabské dievčatko. Volalo sa Sulamith, čo znamená mier. Ja som sa narodila o šesť rokov neskôr a rodičia sa nevedeli dohodnúť, aké meno mi vyberú. Napokon ma pomenovali práve po tom malom dievčatku,“ vysvetľuje Suli. Už ako bábätku jej diagnostikovali poruchu zraku. I keď nevidela dobre, dokázala rozpoznať veci navôkol a veľmi rada si čítala. Ochorenie sa však zhoršovalo a ako sedemnásťročná prišla definitívne o zrak. „Bolo to pre mňa veľmi ťažké. I keď som videla málo a von som chodila v sprievode iných ľudí a s paličkou, predsa len som videla svet okolo. A zrazu nič. Niesla som to veľmi zle,“ spomína Suli. Ako dieťa chodila do školy pre nevidiacich v Bratislave, po nej odišla do Levoče a nastúpila na učňovku s odborom spracovateľ prírodných pletív. „V tom čase si toto zameranie vyberali mnohí nevidiaci, ja som však prišla na to, že ma to vôbec nebaví. Vždy som mala pozitívny vzťah k ľuďom a vedela som si predstaviť, že s nimi pracujem. Preto som si po skončení učňovky urobila v Levoči ešte dva roky masérskej školy pre nevidiacich. Vtedy som ešte netušila, že budem v tomto povolaní úspešná.“

Vycíti, kto je úprimný
Byť masérkou je podľa Suli ťažký chlebíček. Živí sa ním už dvadsaťdva rokov a často býva unavená. Práve táto práca ju pred rokmi priviedla aj na Trnavskú arcidiecéznu charitu. „Prijali ma, aby som ako masérka pomáhala ležiacim ľuďom. V mnohých prípadoch išlo o veľmi ťažké zdravotné stavy, a tak som sa popri tejto práci musela aj vzdelávať. Masér, ktorý pracuje s chorým človekom, musí poznať kontraindikácie, aby nezhoršil jeho stav. V niečom mi poradili kolegyne zdravotné sestry, mnohé vedomosti som si však zisťovala sama z kníh. Bola to pre mňa veľká škola a aj vďaka tejto skúsenosti som dnes tam, kde som,“ spomína Sulamith. Hovorí sa, že ak človek stratí jeden zmysel, bude obdarený posilnením iného. Je teda pravda, že nevidiaci maséri majú schopnosť mnohé veci z človeka vycítiť „Nechcem to zovšeobecňovať, no môžem povedať vlastnú skúsenosť. Keď masírujem, dokážem vyhmatať spazmy, malé hrčky spôsobené tým, že sval je v kŕči. Z ľudí tiež dokážem vycítiť, či klamú, alebo sú úprimní,“ hovorí Suli. Keď sa s niekým stretne prvýkrát, predstavuje si v duchu, ako tento človek vyzerá? „Áno, predstavujem a často sa aj trafím. No viac, ako na jeho vzhľad, sa sústreďujem na to, čo hovorí. Človeku, ktorý vníma aj zrakom, posolstvo slov často uniká, nevenuje mu až takú pozornosť. My nevidiaci však dobre počujeme a ešte lepšie vnímame.“

Sulimath miluje orientálne oblečenie. Takto ju môžete stretnúť aj v trnavských uliciach.

Splnené sny
Sulamith odišla z charity na materskú dovolenku a narodilo sa je dievčatko, Ruženka, dnes šestnásťročná mladá dáma. „Po pôrode mi lekári povedali, že je slepá. Opísali tú istú diagnózu, ako mám ja. Bol to pre mňa šok, lebo, možno to znie zvláštne, ale ja som do posledného momentu verila, že moje dieťa bude zdravé. A to napriek tomu, že obaja jeho rodičia boli nevidiaci.“ Vnútorné presvedčenie čerstvej mamy napokon potvrdil odborný lekár. Skonštatoval, že Ruženka je úplne v poriadku a pre Suli to bol ten najkrajší moment. „Ruženka je pre mňa veľkou pomocou. Doma mi so všetkým pomáha a rada pečie.“ Niekedy si spolu dcéra s mamou skočia aj do obchodov, obdivuhodné však je, že Suli si aj sama dokáže vybrať správnu veľkosť aj štýl oblečenia, aký sa jej páči. „Rada nakupujem v sekáčoch, pretože tam nájdem to orientálne kúsky oblečenia. Veľmi ma baví hľadať a vyberať si zo stojanov, čo sa mi páči. Aj predavačky ma vždy pochvália, ako som to zvládla a hovoria, že mám dobrý vkus.“ Nákupy a ďalšie situácie bežného dňa zvládne Suli vďaka výbornej orientácii. Je sebestačná, nebojí sa komunikovať s ľuďmi a veľa cestuje. A keďže Slovensko má už precestované, vyberá si aj vzdialenejšie destinácie. Srí Lanka bola snom, ktorý si nedávno splnila. „Na sociálnej sieti som sa zoznámila s českou sprievodkyňou, ktorá na Srí Lanke žije a má miestneho manžela. Dohodli sme sa, že ma bude po krajine sprevádzať. Bývala som u nich a bolo to úžasné.“ Krajina ju zaujala od prvého momentu. Vystúpila z lietadla a zacítila krásne vône. Všade bolo cítiť oceán, kvety, rastliny a voňavé tyčinky. Atmosféra Srí Lanky ju uchvátila a vďaka výbornej sprievodkyni padla pri spoznávaní aj zraková bariéra. „Vnímala som radosť aj smútok tamojších ľudí. Sú tam aj bohatí, no väčšinové obyvateľstvo žije chudobne. Peniaze majú najmä z turizmu, a tak im pandémia veľmi nepomohla, aj oni dosť trpia.“

Suli je roky súčasťou našej charity. Masážami najskôr pomáhala ležiacim klientom, dnes pod jej rukami oddychujú kolegovia.

Na Srí Lanke prežila výnimočné momenty, no ako nevidiacej by sa jej tam dobre nežilo, pretože pre ľudí s týmto znevýhodnením tam nie sú vytvorené dobré podmienky. A ako sa dnes žije nevidiacemu človeku u nás, na Slovensku? „Odkedy sa skončil komunizmus, veľa sa u nás zmenilo k lepšiemu. My nevidiaci však nemáme práve najlepšie pracovné podmienky. Práca nie je výhodná pre nás, ale skôr pre toho, kto nás zamestnáva. Chránených dielní je málo a iných miest, kde by nás zamestnali, ešte menej. Moji nevidiaci priatelia pracujú buď ako maséri, alebo ako košikári či kefári. Na Slovensku nie je taká práca, v ktorej by sa v prvom rade myslelo na to, aby sme boli spokojní.“

V sedemnástich rokoch prišla o zrak. Napriek tomu sa teší zo života a plní si sny.

Hľadá nové bývanie
Sulimath má pred sebou momentálne veľkú výzvu. Z Trnavy by sa chcela presťahovať na dedinu, kde je väčší pokoj a kde by každý deň mohla chodiť na prechádzky do hory. Už bola takmer rozhodnutá, že jej novým domovom sa stane Majdánske, miestna časť Horných Orešian, napokon to však nevyšlo. Suli verí, že tá správna ponuka si ju čoskoro nájde. Keď sa presťahuje na dedinu, zadováži si psa. Len nedávno prišla o priateľa a zároveň toho najlepšieho pomocníka, labradora Huntena. A tak sa dnes po meste pohybuje s paličkou. „Ovládať techniku s paličkou je úplný základ orientácie. Nerobí mi to problém, so psom sa však človek pohybuje rýchlejšie a aj bezpečnejšie. Musí však vedieť, čo od psa chce a dať mu ten správny príkaz. Mohla by som povedať, zaveď ma na charitu a on by tomu skutočne rozumel a zaviedol ma sem, toto sa však robiť nemá, veď čo ak charita napríklad zmení adresu. Huntentovi som tak dávala príkaz po príkaze, i keď on presne vedel kam ideme, už keď sme vystúpili z autobusu,“ hovorí Suli, ktorá sa s charitou nerozlúčila ani po toľkých rokoch a raz do týždňa sem prichádza masírovať. Aj vďaka tejto práci má známych, nazvime to z takého charitného prostredia. „Na ulici ma bežne zdravia bezdomovci. Dobre sa spolu vieme porozprávať. Raz, keď išli z nejakého posedenia, stretli nás s dcérou. Vracali sme sa domov a oni nás nabalili taškami s koláčmi, malinovkami a jedlom. Mali sme plné ruky,“ smeje sa Sulimath s tým, že z tohto zážitku sa ešte dlho nevedela spamätať a táto spomienka ju dodnes dokáže dobre pobaviť.