Kto sme a aká je naša úloha na charite? Čo zažívame v práci a čo v nás zanecháva? Otvárame vám dvere, aby ste nás spoznali ako profesionálov, na ktorých sa môžete obrátiť, ak nás budete potrebovať.

Pred desiatimi rokmi by ste ho našli v banke. Ako riaditeľ mal otvoriť novú prevádzku, vybrať si kolektív ľudí, s ktorými ju rozbehne a plniť tvrdé biznisové ciele. Z takéhoto miesta sa vraj neodchádza, Miroslav Dzurech to však urobil a začal s niečím celkom iným. S charitou. Najskôr nie s tou Trnavskou, Charitou inštitúciou, ale s osobnou charitou, za ktorou bola pomoc iným ľuďom.

„Práca v banke bola krásna, tvorivá a prostredie bolo veľmi inšpiratívne. Neodchádzal som odtiaľ znechutený. Skôr som nadobudol pocit, že za sebou nezanechávam ľudskú stopu,“ hovorí Miroslav Dzurech. Zvláštne je, že po jeho rozhodnutí odísť z tejto pozície, zrazu za ním začali prichádzať ľudia, ktorí ho prosili o pomoc. Buď chceli poradiť, ako ušetriť peniaze, alebo si prišli požičať. Niekedy dokonca potrebovali pomôcť so zdravotnými problémami.

„Dodnes mi je záhadou, ako sa to všetko spustilo. Možno je to tým, že ľudia sa mi často zdôverujú. Niekedy mi už na prvom rozhovore povedia veci, ktoré sú diskrétne,“ vysvetľuje si Miroslav Dzurech okolnosti, ktoré viedli k tomu, aby aj s manželkou pomáhali ľuďom viac a viac. Dobrovoľne, bez akejkoľvek oficiálnej nálepky. K Dzurechovcom sa pridávali kamaráti a kamaráti kamarátov. Raz sprevádzali človeka k lekárovi a keď sa otvorili dvere ordinácie, dostali otázku, v akom vzťahu sú s pacientom. Bolo zvláštne hľadať odpoveď.

„Keď ľudia prichádzajú so zúboženým človekom a lekár sa vás opýta, čo s ním máte, pochopíte, že je čas dať tejto pomoci oficiálnu formu. Vynárajú sa totiž otázky nedôvery a je to pochopiteľné. Preto sme založili občianske združenie Samaria.“ Vymysleli aj vlastný koncept materiálnej pomoci. Niekto napríklad potreboval spotrebič, no nemal naň peniaze. Niekto iný sa ho práve zbavoval, pretože si kúpil nový. Dzurechovci prepojili tieto dve strany a doručili starší, no stále funkčný spotrebič tomu, komu pomohol.

Cesta do Trnavy

Jeho cesta na Charitu, tú Trnavskú, je pre neho dodnes záhadná. Pomoc cez občianske združenie ho napĺňala a videl, že má zmysel. Hľadal preto podporu na rôznych miestach. Raz prišiel aj na arcibiskupský úrad a na stretnutí vysvetľoval, ako, komu, s čím pomáhajú a čo by potrebovali. Keď odchádzal, dostal otázku, či nevie o niekom, kto by sa hodil na pozíciu riaditeľa Trnavskej arcidiecéznej charity, lebo sa tam práve uvoľnilo miesto. „Vravím, porozmýšľam, či o niekom viem. Rozlúčil som sa a kráčal do auta. Keď som si sadol, celé mi to došlo. Veď oni hľadajú mňa! Presne v týchto dňoch som si totiž uvedomil, že by som chcel robiť charitu pre organizáciu, venovať sa jej ako zamestnaný človek.“ Slovo dalo slovo a dnes ho už ľudia na Trnavskej charite oslovujú pán riaditeľ.

Čo má na starosti? „Mojou misiou je vytvárať podmienky, aby naši zamestnanci mohli robiť svoju prácu čo najkvalitnejšie a čo najviac. Som však rád, že občas sa aj sám môžem nasadiť do pomoci,“ hovorí Miroslav Dzurech. V takéto dni by ste ho videli sedieť za volantom veľkej dodávky, vykladať z nej nábytok a nosiť ho po schodoch do bytu núdznemu. Inak povedané, robiť doručovateľa v rámci projektu Sieť pomoci. V mnohých prípadoch obdarovaný človek za takúto zásielku ani nepoďakuje. „Vtedy som, paradoxne, rád. Ľudia, ktorým pomáha charita, sú takí poznačení svojim životom, že často nedokážu poďakovať. Prišiel som na to, že im to nemôžem vyčítať.“

Naplánovaný dôchodok

Každý riaditeľ chce dať organizácii, ktorú vedie, nejakú tvár. Ako by ľudia mali vnímať Charitu pod vedením Miroslava Dzurecha? „Bol by som rád, ak by ju vnímali autenticky, teda chápali, že je prirodzenou súčasťou nášho sveta. Neexistuje svet náš a svet biedy. Oba sú prepojené a Charita by tak mala byť aj súčasťou života zdravých a úspešných ľudí.“ Miroslav Dzurech má manželku a dvoch synov, ktorí sú ich vernými kópiami.

Rodina žije v Hlohovci a ich obľúbenou aktivitou je grilovanie. Keď má čas, nasadne na bicykel a užíva si jazdu v kopcoch. Má rád aj prácu okolo domu, ktorá sa dostala do jeho plánov na penziu. „Z garáže si urobím dielňu a budem v nej pracovať s drevom. Manželka na mňa z okna zakričí: Poď domov, už je obed. A takto si budeme v spokojnosti nažívať,“ dodáva riaditeľ Trnavskej arcidiecéznej charity.