Kto sme a aká je naša úloha na charite? Čo zažívame v práci a čo v nás zanecháva? Otvárame vám dvere, aby ste nás spoznali ako profesionálov, na ktorých sa môžete obrátiť, ak nás budete potrebovať.

Vladimíra Kloknerová si pred siedmimi rokmi čítala lokálne noviny a našla v nich inzerát. Trnavská charita v ňom hľadala dobrovoľníka do nízkoprahového centra v Seredi. Vladka mala vtedy prácu, popri ktorej jej zostával čaj na ďalšie aktivity. „Zavolala som teda na číslo v inzeráte a opýtala som sa, čo majú dobrovoľníci na starosti,“ spomína. O pár dní už pomáhala pri práci s ľuďmi bez domova.

Po roku prišla ponuka trvalého pracovného pomeru v nízkoprahovom centre v Seredi a v súčasnej dobe je už tretí rok posilou trnavského nízkoprahového centra. Tri pracovníčky v ňom pre núdznych zabezpečujú stravu, čisté oblečenie a ďalšie potreby, no sú pre nich aj poradkyňami pri hľadaní práce či vybavovaní dokladov. Vladka hovorí, že človek s takouto prácou musí najskôr zistiť, ako s klientmi komunikovať. „Musí pochopiť, že nie sú takí, ako ich často spoločnosť vníma, zlí a násilní. No musí tiež vytriezvieť z ilúzií, že takéhoto človeka dokáže zmeniť. Tak to nie je, on sám musí najskôr chcieť prijať pomoc a dokázať ju prijať.“

Ľudia, ktorí sú dlhý čas na ulici, to nedokážu. Kto s nimi pracuje, môže byť zo začiatku sklamaný, keď vidí, ako sa napriek pomoci vracajú na staré chodníčky. Toto sklamanie treba podľa Vladky odbúrať. „Naučila som sa to časom. Prišla som na dôležitú vec, že nikto nie je ani lepší, ani horší. Každý má svoju cestu. Keď sa naše cesty s človekom na ulici stretnú, pomôžem mu, no bez podmienky, že musí splniť, čo mu poradím. Musí sa riadiť len podľa toho, čo mu jeho život, schopnosti a nastavenie dovolia. Nepoznáme jeho osud, nevieme, čo jeho konanie spôsobilo. Máme radosť, keď našu pomoc využije, no keď sa po pomoc vráti aj tretíkrát, sme s tým vyrovnaní.“

Vladka pochádza z Jindřichovho Hradca v Južných Čechách a na Slovensku žije takmer tridsať rokov. Má dve dospelé deti, s priateľom bývajú v Seredi, milujú turistiku a cyklistiku. „Rada tiež čítam, venujem sa psíkovi, pletiem a pečiem z kvásku. Vlastne ani neviem, čo je nuda. Môj deň má niekedy málo hodín,“ dodáva.