„Bola som špinavá, hladná, smädná, psychicky zrútená a potom ste prišli vy, aby ste ma zachránili pred smrťou. Naozaj. Viem, že chýbalo len málo.“ Žene z tohto príbehu pomohla Trnavská arcidiecézna charita aj vďaka vám. Podporte nás v jarnej zbierke, aby sme aj tejto rok dokázali stáť blízko pri človeku.
Meno osoby, o ktorej je tento príbeh, je pre citlivosť informácií zmenené. Volajme ju Elena. Do nášho centra pomoci človeku zavolala žena a rozpovedala príbeh o jej osamelej priateľke. Býva vraj na ubytovni a súrne potrebuje pomoc. Naše sociálne pracovníčky sa ihneď vydali za ňou. Kráčali po tmavých chodbách a hľadali izbu č. 212. Na posteli v nej ležala staršia, neupravená, vychudnutá a zoslabnutá žena. Bola vyhladnutá a smädná, a tak jej priniesli pečivo, syr a minerálku. Lekár konštatoval, že Elena je dehydrovaná, trpí psychickou labilitou a depresiami, hospitalizovať ju však odmietli, pretože podľa zdravotníkov nebola v bezprostrednom ohrození života.
Trauma a bolesti
Elena nemala nikoho, kto by jej pomohol, a tak ju navštevovala Simonka, pracovníčka trnavskej charity. Pri každom stretnutí sa snažila pomaly a bez nátlaku zistiť, čo presne sa stalo. Elena kedysi pracovala ako opatrovateľka v Nemecku, no prišli zdravotné problémy. Na miesto, kde sme ju našli, prichádzala načerpať sily a prenajímala si tu malú izbu. Pri poslednom návrate domov ju však prepadli a okradli. Nepamätala si, ako sa dostala na izbu. Napokon tu strávila v zúboženom stave takmer šesť mesiacov. S bolesťami chrbtice a traumatizujúcimi spomienkami prežívala jeden deň za druhým.
Odhodiť strach
Nastal čas vyriešiť jej finančnú situáciu a zdravotný stav. Charita jej pomohla vybaviť operáciu, rehabilitácie, dôchodok a napokon našla domov v charitnom zariadení sociálnych služieb. Dnes nám adresuje tieto slová: „Viezli ste ma na vozíčku do nemocnice a povzbudzovali ma pred náročnými operáciami. Navštevovali ste ma, priviezli ste mi potraviny, drogériu a zariadili ste všetko potrebné. Nezabudnem na vašu domácu slepačiu polievku, ktorá ma vtedy vyhladovanú postavila na nohy. Keď som kričala od bolesti, keď som bola hladná, hneď ste boli pri mne.“ Elena vyšla z izby číslo 212 prvýkrát po polroku. Vtedy ju naše kolegyne držali za ruku, pretože sa triasla ako osika. Dnes je z nej sebavedomá žena, ktorá má svoj cieľ a aby ho dosiahla, neodradí ju ani bolesť.
Pred Veľkou nocou mohli ľudia charitu podporiť v jarnej v zbierke v kostoloch. Pre pandémiu sú však kostoly zatvorené a my hľadáme napriek ťažkej situácii cesty, ako ďalej pomáhať. Aj Elene sme mohli pomôcť vďaka priateľom charity.
Preto prosíme o vašu podporu
