Ako ôsmačka na základnej škole som sa rozhodovala pre strednú školu. Bavilo ma viacero vecí, no keď som sa dozvedela, že v Trnave je nová škola s odborom opatrovateľstvo, bolo rozhodnuté.
Odmalička som bola vychovávaná k pomoci druhým, aj preto som mala veľkú chuť dostať sa práve na túto školu. Veľmi ma potešilo, že ma prijali.
Naplnená cesta
Prax mi dala mnohé skúsenosti, no predovšetkým som zistila, o čom všetkom je práca opatrovateľky. V maturitnom ročníku som si hľadala prácu. Bol práve advent a ja som v novinách našla informáciu o Bratislavsko–Trnavskej arcidiecéznej charite, ktorá hľadala opatrovateľky. Rozhodla som sa, že to skúsim a poslala som si žiadosť o zamestnanie. Čoskoro som kráčala na pohovor do môjho prvého skutočného zamestnania.
Do práce som nastúpila ako čerstvá dvadsiatnička 1. júla 1998. Mladé dievča plné očakávania a túžby pomáhať chcelo byť užitočné tam, kde bude treba. V ťažkých časom mi pomáhali slová „Človeče pomôž si, aj pán Boh Ti pomôže.“ Silnou oporou mi boli kolegyne a klienti, ktorí sa snažili spolupracovať, ako im ich zdravotný stav dovolil.
Aké je byť opatrovateľkou
Pri opatere v domácom prostredí som odkázaná sama na seba. Musím vedieť, čo urobiť, ako to urobiť a aký mať prístup ku klientovi. Boli situácie, keď ľudia neprijali moju prácu, viac ale našťastie bolo tých, ktorí ma vítali s radosťou. Za roky mojej práce som veľmi veľa zažila – dobrého aj zlého. Každý sme jedinečná osobnosť so svojimi povahovými črtami a záleží len a len na nás, ako budeme v práci fungovať. Je to ako vo vzťahu, jeden druhého musíme brať takého, aký je.
Ľudia sa ma často pýtajú, ako zvládam túto prácu a dokážem pracovať so starými ľuďmi už toľké roky. Tu mi opäť pomáha myšlienka: „Čo ma nezabije, to ma posilní.“ Jedine s Božou pomocou a láskou, jedine takto to zvládam. Ľudia, o ktorých sa starám, vedia rozdávať veľa lásky. Často mám slzy na krajíčku, keď mi nevládzu slovne poďakovať, ale z ich pohľadu vidím a cítim obrovskú vďačnosť a lásku.
Dôležité pre spoločnosť
Starí ľudia sú vďační za pohladenie, úsmev a vypočutie. Sú radi, že máte na nich čas. Okrem základných životných potrieb toho veľa nepotrebujú. Svet túži a je hladný po láske, preto sa snažím, kade chodím, rozdávať lásku, nielen ju prijímať. Možno to niekto nazve sebectvom, ale ja si lásku a obdiv u starých ľudí kompenzujem v práci. Nemám totiž už starých rodičov a ani otca. Ich životné skúsenosti si neprečítam v knihe, ani na internete. To mi môžu dať jedine starí ľudia, čo už niečo zažili a prežili.
Každý z nás bude raz starý a možno odkázaný na pomoc opatrovateľky. Vážme si dievčatá a ženy, ktoré vykonávajú túto fyzicky a psychicky náročnú prácu. Veď nepomáhajú len konkrétnym ľuďom, ale celej spoločnosti. Je nás málo, o to viac by si nás mala spoločnosť vážiť a vedieť oceniť našu prácu.
Týmito riadkami som chcela poďakovať Pánu Bohu a ľuďom, ktorí mi umožnili a umožňujú robiť prácu, ktorá ma baví a napĺňa. Veď ako povedala Matka Tereza: „Som iba malá ceruzka v Božích rukách. Pán ňou píše, on myslí, on rozhoduje.“
Elena Matovičová,
opatrovateľka
