Vďaka pravidelnému cvičeniu dokážu robiť pokroky aj ľudia so závažným postihnutím. Musia však chcieť a pracovať na sebe každý deň, hovorí fyzioterapeutka Gabriela Špacírová (26). Svojich pacientov navštevuje trikrát do týždňa a pracujú spolu na dôležitých pokrokoch.

Trnavská arcidiecézna charita a Agentúra domácej ošetrovateľskej služby (ADOS Charitas Trnava) ponúkla klientom v roku 2019 novú službu – pomoc fyzioterapeutky. Ako cvičenie vyzerá a čo je pri ňom dôležité, objasňuje Gabika v rozhovore.

Aké zdravotné problémy majú ľudia, ktorým sa práve venujete?
Sú tu pacienti s rôznymi diagnózami z Trnavy a okolia. Niektorých trápi aj viac ochorení, niektorí dôsledkom nich prišli o končatinu alebo sú po úraze či operácii.

Ako často sa im venujete?
Navštevujem ich trikrát za týždeň u nich doma. Cvičenie musí byť intenzívne, aby malo zmysel a zároveň chcem pacienta za tento čas naučiť cviky, aby ich postupne zvládol sám. Naša spoločná cesta sa totiž končí po troch mesiacoch. Potom veľmi záleží na samotnom človeku, či bude v zabehnutej práci pokračovať. Dôležitú úlohu má v tomto smere aj rodina pacienta, ktorá by sa mala do cvičenia zapájať.

Prečo je dôležité, aby ste s pacientom cvičili u neho doma?
Človek sa rýchlejšie zotaví v prostredí, ktoré pozná, pretože je v psychickej pohode a ja zároveň vidí, aké máme pre cvičenie možnosti. Ak je pacient na vozíčku, treba odstrániť všetky bariéry a najskôr ho naučiť pohybovať sa po byte. Na cvičenie človek nepotrebuje veľa pomôcok, často si vystačí s tým, čo má doma.

Ak pacient skutočne cvičí a plní vaše úlohy na sto percent, úspech sa dostaví?
Samozrejme, záleží na rozsahu jeho postihnutia, ale aj na tom, v akom je psychickom stave. Mala som asi päťdesiatročného pacienta na vozíku. Vždy, keď som prišla k nemu domov, smutne sedel a len stručne odpovedal. Musela som zapracovať na tom, aby uveril, že cvičenie mu môže skutočne pomôcť, aby získal chuť do života a zabojoval. Pred našimi stretnutiami potreboval pri každej aktivite asistenciu iného človeka, keď som po troch mesiacoch odchádzala, dokázal sa presunúť z vozíka na lôžko, pamätal si cviky a i keď nechodil, vedel, ako má udržiavať svoj zdravotný stav. Navyše, získal chuť do života. Začal sledovať televíziu, lúštiť krížovky a hrať spoločenské hry. Možno sa to zdá niekomu bežné, no pri ľuďoch s takýmto zdravotným stavom je to vzácne.

Kedy prichádza v takýchto prípadoch bod zlomu? Vďaka čomu človek zabojuje s depresiami?
Z mojej skúsenosti veľmi pomáha ergoterapia, teda liečba prácou. Človek vďaka nej odpúta pozornosť od svojej choroby. Pacientom dám vždy na záver cvičenia úlohu. Rozprávame sa o tom, čo majú radi, čomu sa venujú a ja tak zistím, aké úlohy im môžem dať, aby ich to bavilo.

Majú záujem takto s vami spolupracovať?
Raz áno, raz nie. Mala som pani so sklerózou multiplex. Pri tejto diagnóze bolo dôležité, aby sme naťahovali končatiny, ale zároveň zapájali mozog. Skleróza multiplex mení ľudskú psychiku, pacienti sú často depresívni, preto sa ich snažím viesť pozitívnym smerom. Pani mi povedala, že kedysi robila servítkovú techniku a tak sme sa k nej spolu vrátili. Nachystala veci, sadli sme si, celý čas sme venovali tvorbe a popritom sme sa dobre porozprávali. Pani sa takto príjemne uvoľnila a zistila, že svoj niekdajší koníček dokáže robiť aj dnes. Ľudia si často myslia, že cvičenie je len o tom, ako pohýbem jednou rukou, druhou. Pravda je však taká, že fyzioterapeut musí cvičiť s každým pacientom úplne individuálne.

Utkvel vám v hlave pozitívny prípad, keď človek vďaka cvičeniu urobil skutočne obdivuhodný pokrok?
Mala som jedného pacienta, ktorý mal veľmi ochabnuté svalstvo. Mal za sebou operácie, nabalilo sa u neho veľa ťažkých diagnóz, problémy s chrbticou. Na začiatku vydržal cvičiť asi desať minút, po ktorých ho už všetko bolelo a povedal, že ďalej nevládze. Napriek tomu bol veľmi motivovaný, veril, že pokroky sa dostavia. Tri mesiace cvičenia mu natoľko pomohli, že sa z neho stal plnohodnotne fungujúci človek. Dnes má svoje aktivity a život ho baví.

Ako pacientom nastavujete cvičenie?
Začíname vždy s niekoľkými cvikmi, ku ktorým pridávame nové. Majú si ich zapamätať a opakovať ich dopoludnia a popoludní. Postupne nabaľujeme počet opakovaní aj ďalšie cviky a oni sa začínajú cítiť lepšie. Vždy je to o tom, či chcú a či dodržiavajú pokyny. Fyzioterapeuta neoklamete, na našom cvičení mi je hneď jasné, či pacient skutočne cvičil aj sám.

Neodradí ich hneď na začiatku bolesť?
Bolesť, žiaľ, cvičenie sprevádza. Raz som sa venovala jednému pánovi s amputovanou končatinou. Cvičenie najskôr zanedbával a bolo to dosť viditeľné. Postupne sa však jeho prístup zmenil a začal na sebe pracovať. Pridávali sme nové a náročnejšie cviky a na záver sa postavil z invalidného vozíka. Bol z neho iný človek.

Pri cvičení treba zabojovať a prekonať aj bolesť. Pokroky neprídu len tak.

Po páde skončila so zlomenou nohou

Stačí moment a človeku sa život obráti hore nohami. Pani Iva Hlavatá (76) z Trnavy spadla na chodníku a zlomila si stehennú kosť. Po operácii sa dlho nemohla posadiť a bola úplne odkázaná na pomoc svojho manžela. Vďaka cvičeniu s fyzioterapeutkou Gabikou robí už takmer dva mesiace pokroky a momentálne sa dokáže s barlami pohybovať po byte. Počas cvičenia napína svaly na zranenej nohe a oproti stavu po operácii ju dnes dokáže ohnúť podstatne lepšie. „Cvičenie je náročné a vždy ma unaví. Cítim však pozitívnu zmenu a teším sa z nej. Verím, že sa vďaka cvikom čo najviac priblížim stavu pred úrazom,“ hovorí Iva Hlavatá.

Pani Iva Hlavatá má odcvičené. Napriek únave prichádza úsmev.