Blog

Čo máme nové?

Príbeh muža, ktorý sa dokázal vrátiť späť do života

dátum: 16. mája 2018 | kategória: Blog

Trinásť rokov na ulici ho nezlomilo

Piešťanské centrum pomoci človeku je ukryté medzi bytovkami pri železničnej stanici. Mnohí ľudia ani nevedia, čomu jednopodlažná budova slúži. Pre pár jedincov s pohnutým životným osudom sa však toto miesto stalo domovom. Aj pre Miroslava, ktorý žil trinásť rokov na ulici.

So sociálnymi pracovníčkami sedíme uprostred väčšej miestnosti, v ktorej mávajú s klientmi pracovnú terapiu. Miroslav býva pri Piešťanoch a do mesta práve cestuje autobusom, aby sa so mnou podelil o svoj príbeh. Do miestnosti vstupuje dobre naladený muž. Prichádza v čistých šatách, so sociálnymi pracovníčkami majú okamžite tému. Na úvod sa opýtam na jeho vek. „O pár dní mám sedemdesiat,“ prekvapí ma, pretože vyzerá podstatne mladšie. Ešte viac prekvapujúce však je, že bez strechy nad hlavou strávil v uliciach Piešťan dlhých trinásť rokov.

Našiel si druhú rodinu

Jeho osud by sa možno nezmenil, ak by ho nenašla Stanka, sociálna pracovníčka z tohto centra. „Ležal som v kontajneri, keď sa pri mne pristavila jedna pani a prihovorila sa mi. Pýtam sa jej, my sa poznáme? Pokrútila hlavou, no pozvala ma do tohto centra a povedala, že spolu môžeme moju situáciu vyriešiť. A tak som prišiel,“ hovorí Miroslav. O Stanke sa vyjadruje v samých superlatívoch, vďačí jej vraj za veľa. „Doslova ma postavila na nohy. Vedela, ako na mňa. Zo začiatku som všetko odmietal, nechcel som ísť na úrad, no presvedčila ma a o dve hodiny som bol naspäť aj so všetkými papiermi,“ smeje sa Miro.

Tvrdé pravidlá ulice

Na ulicu sa dostal po rozchode s manželkou a po nezhodách s bratom, s ktorým žil v rodičovskom dome. Človeku sa vraj môžu stať zlé veci zo dňa na deň a to, či na ulici prežije a ako hlboko až padne, závisí podľa Mira najmä od jeho psychickej sily. „Ja som sa aj v tom najhoršom snažil o seba postarať. Chodil som sa sprchovať do azylového domu, varil som si a mal som aj stan. Postupne mi však všetko ukradli,“ krúti hlavou. Ľudia na ulici spolu nedržia, berú sa ako konkurenciu a navzájom sa okrádajú. Aj Miroslav mal kamaráta, ktorému zvykol navariť šošovicu s párkom a pomáhali si, keď bolo treba. „Nakoniec mi ukradol dva bicykle za rok. Tieto vzťahy sú špinavosť, človek môže veriť len málokomu. Preto som sa už ostatným chlapom na ulici vyhýbal. Pili čučo a potom z toho boli osprostení.“ Ako náhle sa niekto dozvedel o tom, kde prespáva, okamžite si hľadal nové miesto. A tých miest bolo dosť veľa, najčastejšie prespával v prírode. „Boli skutočne ťažké dni, ak by som ich mal spočítať, tak jeden rok z tých trinástich bol krízový. Napriek tomu som však od ľudí nikdy nežobral peniaze. Nedovolila mi to hrdosť. Hanbil by som sa.“

Druhý domov

Ulica preverí psychickú aj fyzickú silu človeka. Miroslav pôsobí tak, že vrátiť do normálneho života sa dokázal hlavne vďaka svojmu životnému optimizmu. „Nad smrťou som nikdy nerozmýšľal. Teším sa zo života a aj dnes mi stačí málo. Teraz bývam opäť v dome po rodičoch, brat ho nechal v strašnom stave, na opravy by som potreboval tisícky eur, ale teším sa, že mám strechu nad hlavou.“ V charitnom centre vraj našiel rodinu, chodí do neho vždy, keď je otvorené. Pomôže, s čím sa dá, poupratuje, opraví poruchy aj povynáša tovar z dodávok. „Našiel som tu druhý domov a pokoj, som vďačný za to, že sem môžem chodiť. Inak žijem život takého normálneho seniora. Chodím do mesta, starám sa o domácnosť a veľmi rád čítam. Najradšej kriminálky.“

Článok bol zverejnený v novinách vydavateľstva Regionpress. Jeho autorkou je Darina Kvetanová.

Nie každý príbeh sa končí happy endom

V centre Trnavskej arcidiecéznej charity v Piešťanoch pracujú s ľuďmi, ktorí stratili strechu nad hlavou. Nie všetky príbehy sa však končia tak pozitívne, ako Miroslavov.

„Mnohým ľuďom, ktorí žili na ulici, chýba vnútorná sila zabojovať. Často majú depresie,“ vysvetľuje sociálna pracovníčka centra Mária Kloknerová. Ani slovenský sociálny systém nie je práve najväčšou podporou týchto ľudí. Chýba nízkonákladové ubytovanie, ktoré by človeku z ulice pomohlo postaviť sa na nohy. Z dôchodku alebo sociálnych dávok nedokáže pokryť náklady na ubytovanie a živobytie. V Piešťanoch poskytuje ľuďom v núdzi zázemie jedine azylový dom, ktorý prevádzkuje mesto. Jeho súčasťou je nocľaháreň a izby v útulku s celodenným pobytom pre ľudí bez domova, ktorí majú zhoršený zdravotný stav alebo sa aktívne snažia zaradiť do spoločnosti. „Aj jeden náš klient práve čaká na izbu, ktorú si bude prenajímať. Miesta sú tam pravidelne obsadené,“ hovorí Mária Kloknerová. V návrate z ulice bránia tiež závislosti. Ľudí, ktorí im podľahli, je ťažké motivovať k liečeniu. Podľa sociálnej pracovníčky charity by pomohlo, ak by bola liečba závislostí dostupná aj pre neplatičov. V niekoľkých prípadoch pomohla ľuďom v núdzi možnosť vyhlásiť osobný bankrot, vďaka ktorej sa zbavili dlhov.

Nie všetky príbehy ľudí v kríze sa končia pozitívne. Mnohým chýba motivácia a trpia psychickými problémami.

Nie všetky príbehy ľudí v kríze sa končia pozitívne. Mnohým chýba motivácia a trpia psychickými problémami.

V charitnom centre v Piešťanoch pomáhajú viacerým skupinám ľudí.

V charitnom centre v Piešťanoch pomáhajú viacerým skupinám ľudí.