Traumatické detstvo, reedukačné zariadenie, trestný čin. Rozsudok: dvadsaťtri rokov v ústave pre výkon trestu odňatia slobody. Prežité. Jaroslav kráčal cez väzenské brány s obrovskými obavami. Ten svet vonku opustil ako mladík v deväťdesiatych rokoch. Nemá v ňom žiadne väzby. Nikoho.

Jaro nevie, kto sú jeho biologickí rodičia, vyrastal v adoptívnej rodine. S mamou mal dobrý vzťah, otec bol alkoholik. To, čo zažíval ako dieťa, je preňho dodnes traumou. V šestnástich rokoch sa dostal do reedukačného zariadenia, kde získal vzdelanie. Potom prišla situácia, po ktorej skončil na takmer štvrťstoročie za mrežami. A teraz sa vracia von. Odsúdení v ústave zložili stávky. Jaro bude do týždňa späť, alebo tam vonku spácha samovraždu. Nemá žiadne zázemie, tak dlho žil v bubline mimo reality.

Keď sa blížilo Jaroslavovo prepustenie na slobodu, duchovný správca ozbrojených síl oslovil sociálnu pracovníčku trnavskej charity Soňu Pobieckú.

Na prvej návšteve v ústave si s Jaroslavom stanovili dôležité kroky. Vybaviť doklady, nájsť strechu nad hlavou, prácu. Evidencia na úrade, u lekára, pravidelné stretnutia na charite. Soňa čakala Jaroslava pred ústavom. Cestou z trnavského úradu práce prechádzali obchodným centrom. Jaroslav sa nestíhal čudovať. Koľko veľa áut. A koľko ľudí. Kráčajú, no nezdravia sa. Nerozprávajú sa.
Na tento deň si sociálna pracovníčka charity pamätá úplne presne. „Jaroslav má viaceré psychické problémy, po traumách z detstva bral tabletky, je závislý na sedatívach. Na život na slobode nebol vôbec pripravený. Vybavili sme ubytovanie v dome OZ Kroky a začali jeho situáciu po kúskoch rozmotávať. V takýchto situáciách je dôležité, aby klient získal bezpečné prostredie a istotu, aby sociálnemu pracovníkovi dôveroval. Všetky rodinné vzťahy sú totiž rozbité a klient potrebuje niekoho, komu sa môže zdôveriť a porozprávať sa o úplne bežných veciach.“

Od toho dňa prešli dva roky. Jaroslav má aktuálne stálu prácu, v ústave si zvykol na prísny režim, aj preto je spoľahlivým zamestnancom. Je dochvíľny a úlohy plní presne. „Teraz sa snažíme oslobodiť ho od dlhov, ktoré sa mu nakopili ešte na slobode pre dopravnú nehodu,“ vysvetľuje Soňa Pobiecka. „Hľadáme pre neho vhodné prostredie na bývanie a máme stále sedenia. Jaroslav mi telefonuje každý deň, chce sa podeliť s každou informáciou, napríklad aj s tým, že mu prišiel list. Pády na dno naštartovala strata vzťahov a práve preto je veľmi dôležité udržať vzťah. Nestačí si odfajknúť splnené úlohy a povedať, môžeš ísť. Pre klienta akým je Jaroslav, sme na charite dlhodobo.“