Som prvý deň na ulici. Sedím na lavičke a jem paštétu s rožkom. Neverím, že sa to skutočne stalo, že som stratil domov. Kam pôjdem? Tam, kam ma nohy zavedú. Čo príde? Vôbec netuším. Som prvý deň na ulici. Neverím, že sa to skutočne stalo.

Tieto riadky sú o šiestich mladých ľuďoch, ktorí skončili bez strechy nad hlavou a stretli sa na ulici v tom istom meste. Ich mená zostanú, s výnimkou jedného, tajomstvom. Je to príbeh mužov, ktorí našli podporu, rady, ale predovšetkým priateľstvo u Soni Pobieckej, sociálnej pracovníčky špecializovaného poradenstva TADCH.
Ich život bol už v detstve neľahkou výzvou. Ako deťom im chýbalo to dôležité, čo formuje silnú a vyrovnanú osobnosť. Vyrastali v neúplných rodinách alebo nepriaznivých sociálnych pomeroch, napriek tomu chceli žiť, niekam patriť, niečo dokázať. V puberte však niektoré momenty neustáli a prepadli drogám. Ulica, na ktorej sa stretli, bola len vyústením dlhotrvajúcich problémov.

Ohrozenie
Prvé dni v tejto džungli sú také zvláštne. Človek si na to všetko musí zvyknúť. Nájsť si denné a nočné útočiská, nevšímať si tie pohľady okoloidúcich, stratiť zábranu pred špinou, obrniť sa voči chladu. Musí sa naučiť fungovať. A nájsť si svojich ľudí, lebo ako osamotený bežec je veľmi ľahkou korisťou. Nebezpečenstvo je vždy nablízku, šelmy si ťa nájdu a budú ťa zneužívať. Zoberú ti vyžobrané peniaze, počkajú si ťa a okradnú ťa. Alebo ti povedia, že im platíš za bezpečnosť. Dáš nám peniaze, patríš k nám, teraz sa ti nič nestane. Zhoda náhod spojila šiestich mladých mužov v podobnej životnej situácii. Najmladší z nich ešte nemal dvadsať rokov, najstarší práve dovŕšil tridsiatku. Ako partia boli na ulici silnejší. Jeden v druhom našli spoločnosť na drogovanie a popíjanie, našli v sebe tých, čo sa navzájom potiahnu hore, ale aj tých, s ktorými sa padá nadol. Stali sa novou rodinou.

Ako bežia dni
Poďme zohnať prachy na chľast. Nie, túto babku neokradneme, nie sme hyeny, pôjdeme kradnúť do obchodu. Teta, dajte si pozor na kabelku, mohli by vám ju ukradnúť nejakí feťáci. Poďme sa rozprávať, čo by sme chceli robiť. Poďme sa zamestnať. Vyskúšajme prácu v tom podniku, kde berú na nočnú. Hurá, peniaze. Niečo ide na jedlo, niečo ide na drogy. Niektorí odchádzajú do nocľahárne, niektorí kašľú na strechu nad hlavou. Stretnú sa v parku. Vtipy, smiech, chľast, drogy. Nedodržané sľuby, ponorka, hádky. Chýbajú prachy, prichádzajú absťáky a depresie. Zima, dážď, choroby. Kamaráti zoženú lieky a keď je najhoršie, aj záchranku privolajú. Dajú ti najesť, aj napiť, ale tá teplá posteľ aj tak chýba. Imunita sa nastaví na nový životný štýl, chrípka sa na chvíľu stratí, ale niekde vo vnútri sa to všetko kopí a nedoliečený stav si na človeka počká. Vráti mu to všetko a s úrokmi.

Sloboda verzus pravidlá
„Soňa, čo si to hovorila o tom resoci? Myslíš, že by to ešte šlo?“

„Jasné, šlo, poď, všetko si obvoláš a sám si vyberieš miesto, ktoré sa ti bude pozdávať. Pozri, si mladý a zdravý človek. Mysli na svoju budúcnosť, všetko máš pred sebou.“

Po takmer troch rokoch prišlo od prvého z partie rozhodnutie zanechať takýto život. Ostaní sa smiali. Ha, ha, určite sa mu to nepodarí. Určite zuteká a o chvíľu je zasa s nami. Potom sa rozhodol ďalší. Partia sa lámala, už to nebolo ako predtým. Tí, čo zostali, nadávali na tých, ktorí odišli.

„Som v resoci. Je to tu iné, ako na ulici. Stále niečo musím. Hovoriť o mojich problémoch, pracovať. Na ulici som mal slobodu. Mali sme všetko, čo sme chceli. Urobili sme si táborák a fajčili pri ňom džojnta. Ale… nechcem sa tam vrátiť. Rozhodol som sa pre nový život.“

S každým jedným viedla Soňa nekonečné rozhovory. Pomaly pred ňu vykladali na stôl svoje karty a zo sociálnej pracovníčky sa stávala kamarátka. Mohli jej kedykoľvek zavolať, priznať sa jej, že opäť padli. Mohli sa vyrozprávať. Keď to najmenej čakala, začali sa zapínať. Ozvala sa rodina, získali podporu, prišlo odpustenie, chuť zmeniť život, zabojovať za nový. A niektorí to skutočne dokázali. Po rokoch strávených na ulici, po stovkách nocí prespatých pod stromami alebo v nejakých špinavých dierach. Po rokoch rozhovorov a povzbudzovania, po rokoch budovania vzťahov, opätovných pádov, depresií. Zapli sa a našli podporu v rodine. Odišli preč, začali pracovať. Lenže nie všetci zažili svoj happy end. Niekto takýto život možno nikdy neopustí. Zanevrel na všetky vzťahy, nikomu už nedôveruje. Z desiatok ponúk na zmenu si nevyberie ani jednu. Rezignoval. Vždy je však šanca a dvere k nej sú otvorené. Vie, kam treba prísť. Stačí zaklopať.

Peter
Vzrastom nízky muž s vysokým egom a s nesplniteľnými snami. Chcel napísať knihu, stať sa raperom, žiť slobodne, zarábať veľa peňazí a pomáhať ľuďom. Soňa ho vyprevádzala na autobus za novou budúcnosťou, lenže droga rýchlo vyhrala nad jeho odhodlaním. Tvrdil, že liečenie nepotrebuje, stačí mu robota. Našiel si aj strechu nad hlavou, ale po čase skončil znova na ulici. Osudným sa mu stal deň, keď mu zlyhalo srdce. Mal 33 rokov. Jeho smrť zobrali ostatní chalani ťažko. Ešte nedávno boli jedna rodina a zrazu tu nie je. Chvíľu tu sme a potom zrazu nie sme. Na ulici človek kráča po tenkom ľade. Každý deň je šanca zmeniť život k lepšiemu. Po každom páde sa dá vstať. A stojí za to, skúsiť to znova.

Strata rodiny bolí
Soňa Pobiecka pracuje v charite s ľuďmi na okraji spoločnosti roky a pozná stovky príbehov. Koreňom ich problémov sú často rozvrátené rodinné vzťahy. „Kým máme rodinu, máme zázemie. Vieme, kto je otec, mama, brat, sestra. Sme rodina v dobrom aj v zlom. Keď zlyhá rodina, prichádzame o pocit istoty. Je to mína v srdci človeka, ktorá často vybuchne práve v drogách,“ vysvetľuje Soňa. Aj mužom z tohto príbehu chýbalo rodinné zázemie, potrebovali preto človeka, ktorý ich vypočuje a môžu mu dôverovať. „Pri mojej práci vsádzam práve na takýto prístup. Ľuďom, ktorí otvoria dvere na poradni, chcem byť priateľkou, na ktorú sa môžu vždy obrátiť. Zmena života nepríde zo dňa na deň, to rozhodnutie trvá často roky. Ja som však trpezlivá a človeka do ničoho nenútim. Ani do toho, aby začal hovoriť, ani do toho, aby konal. Povzbudzujem ho a čakám, kým sa rozhodne sám. A práve vďaka silným vzťahom sa tak často stane.“