„Jednému klientovi vyšiel pozitívny test na koronavírus,“ povie Simona Nováková (26), keď otvorím dvere na Centre pomoci človeku v Trnave. Koordinátorka služby streetwork, ktorú robí charita, pripravuje kávu do termosiek. Do ruksakov vkladá čaj a keksy, ktoré opomáhajú začať s ľuďmi na ulici rozhovor. Pre pandémiu nosia streetworkeri v týchto dňoch navyše aj jednorazové rukavice, ušité rúška a dezinfekciu.

Táto reportáž vznikala v dňoch, keď na Slovensku začali rásť čísla ľudí s pozitívnymi testami na Covid19, v čase, keď sa nákaza dostala do sociálnych zariadení a rómskych osád. Do najviac ohrozenej skupiny patria aj ľudia zo zlých sociálnych podmienok, pretože práve v tomto prostredí sa môže vírus šíriť veľmi rýchlo. Napriek tomu chodili trnavskí streetworkeri do terénu medzi tých, o ktorých sa v súvislosti s nákazou často hovorí ako o časovanej bombe.

Rozruch pod schodiskom

So Simonou a jej mladšou kolegyňou Kristínou (18) kráčame k železničnej stanici. Na mieste, kde klientov charity nájdete takmer s určitosťou každý deň, je rozruch. Jeden muž leží pod schodiskom a rezignovane odvrkuje partnerke. Kúsok od nich stojí jeho invalidný vozík. Odmieta naň nasadnúť. „Chcel sa zabiť,“ hovorí žena a ukazuje nôž, ktorý ukryla do nohavíc. „Najskôr chcel skočiť zhora, potom prišiel sem a chcel sa dopichať,“ sťažuje sa Simone. Muž sa so streetworkerkou baviť nechce, všetkých od seba odháňa. Jeho dlane pokrýva ekzém. Žena hovorí, že práve pre zdravotné problémy chcel ukončiť svoj život. Simona volá zdravotnú pomoc, prví prichádzajú na miesto policajti. „Čo sa zase stalo? To budete každý deň takto vyvádzať?“ adresujú skupine. „Čo ti je? Počuješ ma?“ nakloní sa mladší z dvojice k mužovi, ktorý ešte stále leží pod schodiskom. So suverénnym tykaním policajti prestávajú, až keď zbadajú môj fotoaparát na krku. Riešia situáciu. Hovoria, že tu boli pred dvoma hodinami, presne pri tomto mužovi. „Zabiť sa pre problém s rukami? Ten sa predsa dá liečiť,“ dohovárajú mužovi, ktorého medzitým posadili na vozík a presunuli z ostrého slnka do tieňa. Družka narieka. Už to vraj s mužom nevydrží. Polícia zisťuje, kde je pravda, výpovede sa rozchádzajú, muž hovorí, že si ublížiť nechcel. O viac ako polhodinu prichádza sanitka. Zdravotníkom sa nepáči, že ich streetworkeri privolali, hovoria, že nejde o život ohrozujúci stav. Družku nabádajú, aby svojho partnera odtlačila na invalidnom vozíku do stanu pri vchode fakultnej nemocnice, kde najskôr zistia, či nemá príznaky ochorenia vírusom, a potom muža vyšetrí doktor. „Nebudem kvôli vám riskovať svoje zdravie a zdravie mojej rodiny,“ zhodnotí zdravotník a vyzve policajtov, aby mu podpísali dokument, ktorý dosvedčí jeho rozhodnutie.
„Sanitku voláme len zrieka, keď nájdeme zranených ľudí, lebo my sami ich ošetriť nemôžeme,“ hovorí Simona Nováková. Muža, ktorý sa stal pri stanici cieľom pozornosti, pozná. Chodieva do nízkoprahového centra charity, dnes tam však nebol. „Aj preto som zavolala záchranku. Je to rizikový klient a má zdravotné problémy.“

Simona rieši situáciu pri železničnej stanici. Mužovi so zdravotnými problémami volá rýchlu zdravotnú pomoc.

Beh na dlhé trate

Mnohí ľudia z ulice streetworkerov poznajú. Často na nich aj čakajú, pretože s nimi prichádzajú aj keksy, káva, čaj a ďalšie benefity. Aj žena v stredom veku, ktorú s jej partnerom stretávame opodiaľ, si vypýta kávu a horalku. „Ja som kávu pil, len keď som bol zatvorený, mne nalej, prosím ťa, čaj,“ povie muž Simone. Práve sa vrátil z práce a hovorí, že zarobiť si vie, problém však je, že vie aj prepiť. „Dni po výplate sú nebezpečnejšie, ako celá korona,“ žartuje. Chcú títo ľudia vôbec zmeniť situáciu, v ktorej sa nachádzajú? „Niekto áno, niekto nie, každopádne, streetwork je služba, ktorá ich má v prvom rade motivovať,“ rozhovorí sa Simona. Prvý úspech je, keď prídu na charitu a začnú sa rozprávať so sociálnym pracovníkom. Pri osobnom kontakte s nimi dokáže pracovať lepšie, ako keby sa mali rozprávať na ulici. Aj toto je beh na dlhé trate, no prichádzajú aj úspechy. Charita už vďaka kontaktu na ulici pomohla ľuďom s osobným bankrotom, s vybavením dávok v hmotnej núdzi, aj s vybavením odkázanosti na sociálnu službu. Úspech alebo aspoň správne smerovanie, sa však nedajú očakávať po prvých stretnutiach. Klient raz za sociálnou pracovníčkou príde a na niečom sa dohodnú, druhýkrát ho už čaká zbytočne. Vráti sa o mesiac a so všetkým treba začať znova. S vypĺňaním papierov, s motiváciou. Sociálni pracovníci tak musia byť vyzbrojení skutočnou dávkou trpezlivosti.

Čo vidieť a čo je skryté

Toto je život o špinavých chodníkoch. O opíjaní sa v zapáchajúcich kútoch. O fetovaní, alkohole, o žobraní. O využívaní aj zneužívaní, o priestupkoch aj trestných činoch. V príbehoch ľudí, ktorých stretávame na ulici, je často zapísané väzenie a návrat z neho do rovnakých podmienok. Všetky tieto veci sa len ťažko maskujú a sú to prvé, čo z ľudí na ulici môžeme vyčítať. Čo ale nevidíme? Soňa Pobiecka pracuje na charite sedem rokov a v špecializovanom sociálnom poradenstve sa venuje práve ľuďom, ktorí sa ocitli v najväčšej núdzi. „Dôvodov a príčin, prečo sa ľudia dostali na ulicu, je veľa. Závislosť na drogách, fenomén zadlženosti, ale aj to, že sa človeku rozpadne rodina. Na ulici končia aj ľudia, ktorí vyrastali v detských domovoch,“ vysvetľuje Soňa. Veľká časť ľudí na ulici sú však tí, ktorí nikdy nemali zázemie. Žili v slabých sociálnych podmienkach a nevedia, čo je zodpovednosť. Nemajú vžité, že by mali vyštudovať školu, postarať sa o rodinu a splniť si sny. Nikto ich to nenaučil. „Keď nadväzujem vzťah s takýmto človekom, veľa ho počúvam. Neradím mu, že by si mal nájsť prácu a ďalšie veci, pretože pre neho by som hovorila cudzím jazykom. Tieto hodnoty jednoducho nepozná. Z domu si odniesol, že jeho otec a mama nepracovali, bitky boli u nich na dennom poriadku a čo ho rodičia naučili ako prvé, bolo kradnúť.“ Soňa hovorí, že takýchto ľudí musí spoločnosť prijať a naučiť sa s nimi žiť. „Vždy budú medzi nami a nebudú sa správať tak, ako je podľa nás správne. V kultúre chudoby fungujú iné štandardy. Chudobu neodstránime. Aj keby prišlo do jedného mesta desať organizácií, ktoré by sa o to snažili, nezmenili by to. Chudobní ľudia sú medzi nami z nejakého dôvodu.“

Keď úraduje alkohol

So streetworkerkami vstupujeme do teritória ďalšej skupiny. Sedia za nízkou budovou pri autobusovej stanici a hádajú sa. Traja muži a žena pijú alkohol z malých sklenených fľašiek, ktoré tu po nich zostanú ako stopy, ako pamiatka na toto rande v nie práve romantických podmienkach. Tvrdý alkohol zapíjajú pivom a čakajú na účinok, ktorý drsná kombinácia prinesie. Našim príchodom sme narušili ich spoločnosť, hádka ustáva. Simona partii hovorí o testovaní na koronavírus, ktoré organizuje mesto na charitnom dvore na druhý deň. Hovorí, že môžu prísť o desiatej, ale nie je to povinné. „Chválabohu!“ odvrkne žena a z jej reakcie je jasné, že ponuka ju neoslovila. Simona rozdáva rúška a rukavice. „Daj aj mne, prosím ťa,“ povie jeden z mužov a načahuje sa pre ochranné pomôcky. O chvíľu sa však jeho nálada zmení a na streetworkerky spúšťa radu výčitiek. „Vy charita! Vy máte chodiť s dezinfekciou a striekať nám ju na ruky. Choďte preč, choďte domov k vašim televízorom. Charita, tfuj,“ odpľuje si na zem, kde vzápätí končia aj jednorazové rukavice. Simona reaguje direktívne, no keď muža nálada neprechádza, zaradí spiatočku a odchádzame. „Na takéto správanie som zvyknutá, viem, ako mám zareagovať. Veľa robí alkohol. Ak by ma stretol zajtra, ospravedlňoval by sa mi. Možno sa to nezdá, ale aj oni sú nervózni z toho, čo sa v týchto dňoch deje.“
Na ceste späť stretávame ešte Petra (47), ktorý býva v útulku. Kvôli pandémii stratil brigádu a teraz sa nevie zamestnať. Má strach z koronavírusu? „Nemám. Pokazené sa už viacej nedá pokaziť,“ hovorí. Na charitu chodieva, pomohli mu tam už s viacerými vecami, napríklad so životopisom. „Komu ho ukážem, ten sa pýta, kto mi ho tak dobre napísal,“ pochváli sa Peter. Streetworkerky vída rád a okamžite menuje, ktoré z nich pozná. Aj Simona a Kristína pri ňom majú zrazu lepšiu náladu. „Práve vďaka takýmto ľuďom máme pocit, že naša práca za niečo stojí,“ zhodnú sa ženy.

A čo výsledky

Streetworkeri majú v záznamoch aktuálne uvedené, že na ulici v Trnave žije okolo 160 ľudí. Presný počet je ťažké zmapovať, pretože mnohí z nich odídu do iného mesta a noví prichádzajú. Službu streetwork prevádzkuje charita od roku 2017 a skúsenosti ukazujú, že v meste je potrebná. Pri riešení otázok s ľuďmi na ulici spolupracujú s mestom aj s políciou. Potrebu streetworku vníma aj verejnosť, od ktorej dostáva charita stále viac hlásení o tom, kde na ulici spozorovali nového človeka v núdzi. Streetworkeri ho potom môžu kontaktovať. Sociálna práca v teréne má aj iné, hmatateľné výsledky. Vďaka nej sa napríklad podarilo vybaviť azylový dom pre ženu, ktorá žila na ulici aj s maloletými deťmi. Dnes majú vlastné bývanie.