„Pán vstal z mŕtvych, skutočne vstal!“ Pýtame sa samých seba s teológom J.M.Nouwenom, čo nám povie táto správa, najdôležitejšia správa v dejinách ľudstva, napríklad vo chvíli, keď zakúsime, čo znamená stratiť človeka, ktorého sme veľmi milovali. Je nám nápadné, že nik z Ježišových priateľov- ani ženy, ani učeníci- ani v najmenšom nerátali, že by vstal z mŕtvych ? Jeho ukrižovanie zničilo všetky ich nádeje a očakávania, cítili sa úplne opustení a stratili odvahu. Dokonca vtedy, keď sa im zjavil Ježiš, váhajú a ešte stále pochybujú, potrebovali sa presvedčiť, a to nielen Tomáš. Udalosť vzkriesenia Ježiša úplne prekonala ich predstavivosť. Ďaleko presahovala ich zvyčajné myslenie a cítenie, prerazila hranice ich rozumu a srdca. A predsa uverili- ich viera zmenila svet. Nie je to najradostnejšie posolstvo, čo je svet svetom? Neprevracia to všetko a nedáva základ, na ktorom môžeme žiť v nádeji? Nečiní to smrť menej bolestivou a náš smútok menším? Toto posolstvo nás necháva vidieť a cítiť, že smrť je súčasťou omnoho väčšej a hlbšej udalosti, ktorej úplný dosah nevieme pochopiť, o ktorej však vieme, že je to udalosť dávajúca život. Ježišovi priatelia ho videli a počuli po onom veľkonočnom ráne iba niekoľkokrát, ale ich život sa úplne zmenil. Čo sa zdalo byť koncom, ukázalo sa ako začiatok, čo sa zdalo byť príčinou strachu, bolo podnetom k odvahe, čo sa javilo ako na podnet k zúfalstvu, stalo sa príčinou nádeje. Múr, ktorým je ohraničený náš život, nie je nepreniknuteľný, a hoci nemôžeme povedať so všetkou jasnosťou a presnosťou, čo je za tou bránou, predsa sa rozhodne mení význam toho, čo robíme a hovoríme na našej ceste k tejto bráne. Kiežby nás toto vedomie obohacovalo, priatelia, nielen pár dni po Veľkej noci, ale nech je pre nás vždy svetlom na našej životnej, často neľahkej ceste. Nech milostiplné požehnanie nášho vzkrieseného Spasiteľa spočinie na nás a nech jeho veľká láska umocňuje vieru v našich srdciach. Prajem Vám požehnané dni.