Blog

Čo máme nové?

Dva príbehy, ktoré sa mohli skončiť smrťou

dátum: 9. júla 2019

Ak si myslíte, že charita v Trnave je len miesto, kde sa môžete zbaviť starého oblečenia, lebo ste si práve po sezóne vytriedili šatník, čítajte ďalej tieto riadky. Ak máte názor, že jej hlavnou náplňou je dávať „bezdomovcom“ neosolené polievky, z tohto textu budete prekvapení.

Soňa sedí vo svojej kancelárii v historickej budove pri kostole svätej Heleny. Minulosť a súčasnosť týchto priestorov sa spojili. V stredoveku tu sídlil mestský špitál a starali sa v ňom o tých najchudobnejších občanov. Dnes tieto budovy obýva Trnavská arcidiecézna charita a stále sem prichádzajú ľudia, ktorí si sami nedokážu pomôcť.

SOŇA

Nižšia, krátko vlasá blondína Soňa Pobiecka zastrešuje v charitnom nízkoprahovom centre od konca roka 2017 špecializované sociálne poradenstvo. Za zložitým názvom sú dlhé rozhovory s ľuďmi, ktorí prišli o prácu, sú bez príjmu a majú finančné problémy. Za týmto pojmom zo slovníka sociálnej práce je tiež hľadanie ľudí bez domova v teréne a často boj za záchranu tých, ktorí sú v bezprostrednom ohrození života.

Človeku vždy otvoríme dvere, nezáleží na tom, koľkokrát padne a aké následky to má.

Človeku vždy otvoríme dvere, nezáleží na tom, koľkokrát padne a aké následky to má.

Špecializované sociálne poradenstvo, to sú sprievody núdznych a chorých k lekárom a hodiny čakania pred ordináciami, sú to telefonáty do zariadení, keď sa sociálny pracovník pokúša vybaviť liečenie pre závislého klienta. Sú to sedenia s právnikmi, keď chce ľudí na konci so silami zbaviť exekúcií a dlhov. Tieto tri slová – špecializované sociálne poradenstvo – znamenajú priateľstvo pre tých, ktorí priateľov nemajú, dôveru pre tých, ktorí ju už všade stratili a zmysel života pre tých, ktorí ho chcú ukončiť. To všetko sú tie tri slová.

JOZEF

Raz v auguste prišla za Soňou klientka z nízkoprahu a povedala jej o nováčikovi na ulici v Trnave. Prespáva tam starý muž bez nohy, ktorému trčia z tela hadičky. Soňa vyrazila do ulíc a – našla. Našla človeka s amputovanou nohou, ktorý mal zavedený katéter a hadičky mu vyčievali spod oblečenia.

Našla zúboženého muža, ktorý bol na ulici niekoľko dní. Našla Jozefa. Zobrala ho do charity a z rozhovoru vyplynulo, že mu ukončili zmluvu v domove pre seniorov „z dôvodu porušenia pravidiel“. Sedel pred ňou Jozef, človek bez rodiny, bez telefónu, bez kontaktu na známych, Jozef, onkologický pacient, sedemdesiatnik.

„Bolo neskoro popoludní a v našich silách nebolo okamžite ho niekam umiestniť. Vonku bol horúci deň, okolo tridsať stupňov. Zobrala som teda deku, kúpila jedlo a cigarety a s Jozefom sme sa veľmi dlho rozprávali v parku. Pri prvom kontakte mi povedal, že on končí. Mal vypité. Keď trochu vytriezvel, vrátila som sa k týmto slovám a pýtala sa, ako to myslel, no bol ticho. V ten podvečer som ho musela nechať na tomto mieste v parku. Dohodli sme sa, že ma tam počká, skoro ráno po neho prídem a budeme riešiť jeho situáciu. Keď som kráčala domov, v hlave som si hovorila, Bože, postaraj sa o neho, ja ho tam zajtra potrebujem nájsť.“

V poslednej chvíli
Soňa prišla na druhý deň na dohodnuté miesto, no Jozefa nebolo. Dozvedela sa, že ho policajti odviezli do mestskej nocľahárne. Telefonicky jej to potvrdila aj terénna sociálna pracovníčka a povedala, že jeho situáciu už riešia. Prišiel víkend a po ňom správa, že Jozef si v nocľahárni podrezal žili a dostal sa na psychiatriu.

„Volala som do nemocnice a prosila ich, aby nám dali vedieť, keď ho budú prepúšťať. No nestalo sa a Jožko sa po dvoch týždňoch hospitalizácie opäť ocitol na ulici. Opäť v katastrofálnom stave s vyčnievajúcimi hadičkami katétra. Našla som ho, zobrala do charity a vytočila číslo občianskeho združenia Kroky v Jaslovských Bohuniciach. Poprosila som vedúceho zariadenia Milana Rumanoviča, aby Jožka prijal, aj keď priestory nemajú prispôsobené pre ľudí so zdravotným postihnutím. Nemali sme však žiadnu inú možnosť a on mu dvere do zariadenia otvoril, za čo mu dodnes nesmierne ďakujem. Ešte v ten deň sme ho mohli priviezť.“

NOVÝ JOZEF

V rodinnom dome na okraji Jaslovských Bohuníc našiel Jozef v septembri domov, no len dočasný, pretože čaká na umiestnenie do zariadenia pre seniorov v Senici. Soňa a jej kolegovia z charity ho pravidelne sprevádzajú k lekárom a vybavujú s ním potrebné úradné záležitosti.
„Chodíme na vyšetrenia na onkológiu aj urológiu, ktoré trvajú aj niekoľko hodín. Za tento čas sa môžeme porozprávať, vyventilovať a môžeme Jožka povzbudiť. On nám rozpráva veselé historky zo svojho života a ja si uvedomujem, že je to celkom iný človek. Ten, koho som stretla prvýkrát, nemal víziu, nemal silu a nemal budúcnosť. Teraz je to Jožko, ktorý chce protézu, aby sa s ňou naučil chodiť. Je to onkologický pacient bez rodiny a známych, ktorý má takú neuveriteľnú chuť do života, až nechápem, kde sa v ňom berie. Povedal mi: Ocitol som sa medzi ľuďmi, na ktorých sa môžem spoľahnúť, mám ich rád a oni majú radi mňa. Toto som pocítili v mojich sedemdesiatich rokoch.“

V Jaslovských Bohuniciach sa Jozefovi katéter niekoľkokrát upchal a museli mu privolať rýchlu zdravotnú pomoc, pretože bol v ohrození života. Ak by sa to stalo na ulici, s veľkou pravdepodobnosťou by neprežil. Dnes, po viacerých odborných vyšetreniach už katéter nemá a jeho stav sa zlepšuje.

ROBO

Keď Soňa spoznala Roba, bol človek bez domova, bez príjmu, závislý na alkohole a vyskúšané mal aj iné návykové látky. Chodil do charitného denného centra a po dlhých rozhovoroch, motiváciách a povzbudeniach sa rozhodol nastúpiť na resocializačný program v Adamove. Strávil tam dva roky.

Vrátil sa domov a úspešne sa zamestnal v automobilke. Začalo sa mu dariť, slušne zarábal a platil svoje dlhy. Potom mu však diagnostikovali cukrovku, pre ktorú zostal na dlhodobej péenke. Zamestnávateľ ho prepustil a Robo išiel psychicky dole. Snažil sa predsa splácať dlhy, robil maximum pre nový život a situáciu, v ktorej sa ocitol, si nezapríčinil sám. Pod týmto tlakom skončil znova na ulici a už neveril v druhú šancu. Soni niekoľkokrát povedal, že chce zomrieť a táto vízia sa takmer naplnila.

Robo mal viaceré diagnózy a odpadol priamo na ulici. Mal veľké šťastie, že mu okoloidúci privolal sanitku. Lekár zhodnotil, že chýbalo len málo a už by nebol medzi živými. Soňa Pobiecka začala Roba navštevovať v nemocnici, veľa sa rozprávali a opäť otvorili tému návratu do resocializačného zariadenia. Keď človek odchádza, povedia mu, že ak by kedykoľvek potreboval, dvere má otvorené. Robo mal na Adamov dobré spomienky, veľa sa tam naučil a v rozhovoroch so Soňou prišiel na to, že zomrieť nechce. Momentálne je opäť v resocializačnom programe.

POINTA

Sociálni pracovníci sú tí, ktorí nikdy nad nikým nelámu palicu. „Pracujem s niekoľkými mladými ľuďmi. Majú zamestnanie a zarábajú, niečo sa stane, vrátia sa na ulicu. Sú na liečení, rodina ich prijme, rodina ich vyhodí z domu. Vrátia sa k závislosti, naše rozhovory začíname odznova,“ objasňuje Soňa Pobiecka.

Človek v kríze potrebuje silnú motiváciu, dôveru a porozumenie.

Charita je tu pre nich v každej situácii a nikdy pred nimi nezatvorí dvere. Nech sa deje čokoľvek. Každý sociálny pracovník by opísal svoje postupy, ako človeka vytiahnuť z núdze. Aké know-how má Soňa?

„Ku klientom sa správam ako k ľuďom, ktorých má rada. Dávam im pocit bezpečia a dôvery. Ak by ju odo mňa necítili, neprišla by chuť niečo zmeniť. Chcem, aby pri mne klienti pocítil, že mi môžu povedať všetko, vysypať na stôl, čo ich ťaží, s čím sa nikomu inému nezverili. Na nič však netlačím. Aj užívateľovi návykových látok nechám čas, kým mi o svojej závislosti povie sám, i keď ja som ju už dávno odhalila,“ hovorí sociálna pracovníčka charity.

Niektoré veci sa nám zdajú úplne jasné, umyť si ruky po použití toalety, ukončiť školu, nájsť si prácu. Ak ale človek vyrastá v prostredí, kde nevidel tieto návyky a nebol k nim vedený, nerozumie im. „Preto potrebujem hovoriť jeho jazykom, mať trpezlivosť a porozumenie,“ dodáva.