Boha nemôžeme zatvoriť!
Bývam v Dome pokojnej staroby. Toto miesto som si pomenovala predsieňou raja, pre vstup do domu Nebeského Otca. Je to ideálne miesto na prípravu finišujúceho životného putovania a dosiahnutie cieľa žiť večne v prítomnosti Otca.
Avšak nie všetci obyvatelia nášho domu sú pripravení prijať túto šancu. Sú aj takí, ktorí sa správajú odmietavo, až arogantne. Vedľa kaplnky, kde máme možnosť zúčastniť sa denne na sv. omši, býva môj sused, ktorý v poslednom čase začal zabuchovať dvere na kaplnke, ktoré sú stále otvorené, čo umožňuje priamy kontakt so svätostánkom. Bola som pohoršená jeho správaním a dvere som otvárala. Keď to pretrvávalo, poprosila som ho, aby dvere nezatváral, lebo bývame v charite a jej srdcom je kaplnka. Dostala som sa do jeho veľkej nepriazne a častoval ma aj vulgárnymi slovami. V duchu som si položila otázku prečo prišiel do charity, keď mu to prekáža. Vnútorný hlas mi odpovedal: preto,aby si ho milovala.
Denne sa modlím za všetkých obyvateľov domu, poznám všetkých po mene. Teraz som zintenzívnila modlitby a obety za môjho suseda. V jednu sobotu pred sv. omšou som pocítila veľkú túžbu obetovať eucharistiu za môjho suseda a všetkých odmietajúcich vstúpiť do vzťahu s Bohom.
Sused svoju nevôľu k posvätným veciam prejavoval aj tým, že počas modlitby ruženca pred sv. omšou otvoril dvere na svojej izbe a hlasito púšťal rádio alebo televízor. Urobil tak aj pred touto sv. omšou. Na upozornenie však zatvoril a po chvíli vyšiel a sadol si medzi prítomných a zotrval na celej sv. omši.
Plná radosti a vďaky Bohu som ho po sv. omši vyhľadala, aby som mu podala ruku na znak pokoja. Jeho tvár bola pokojná a povedal mi, že sme získali ďalšiu ovečku, že bude chodiť na sv. omšu v sobotu a v nedeľu a tiež, že nebude zatvárať dvere na kaplnke. Zdôveril sa mi, že bol miništrantom a ťahal mechy na organe. Stal sa neveriacim, lebo verí iba tomu, čo vidí. Stáli sme pri okne a poukázala som na nádhernú prírodu, ktorá je viditeľným dôkazom neviditeľného Boha.
Bola som plná očakávania, či príde medzi nás aj v nedeľu. Prišiel. Znovu som ho vyhľadala a podala ruku na znak pokoja. Na moje veľké potešenie ma uistil, že on slovo dodrží. Zrazu sa zo šomrajúceho pána stáva pozorný človek. V jedálni poslúži spolu sediacim a zapája sa do rozhovoru, čo sa predtým nestávalo.
Mária
