V knihách nachádza nielen útočisko, ale aj svet, v ktorom je všetko inak. Jozef Herman mal knihy rád od mala. Teraz, keď je starší, mu dodávajú nádej a sú únikom od každodenných strastí.

Nízkoprahové denné centrum je jeho každodennou zastávkou. „Som bezdomovec, žijem tak ako žijem,“ vraví Jozef Herman, keď sa spolu rozprávame. „Momentálne bývam u kamaráta v byte, ale ani to nie je zadarmo. Musím mu prispievať,“ vysvetľuje. Sedíme oproti sebe za veľkým stolom, na ktorom sú položené knihy. Jozef sa za jednou načiahne. „Slepačia polievka? Čo to je?“

„To sú príbehy na povzbudenie, obyčajne s pozitívnym koncom a odkazujú čitateľom, že veci nie sú len čiernobiele,“ vysvetľujem.

Jozef sa rozrozpráva. „Štyrikrát som bol bezdomovec, ale vždy som sa postavil nanovo. Podnájom, bývanie u kamaráta…Viete čo to je, vonku bývať? V noci, keď si človek nemá kde ľahnúť a spí niekde na schodoch. To je strašné. Žiadna hygiena, kapsa prázdna. Teraz je to iné. Mám sa večer kam vrátiť, mám tam svoju posteľ. Viete, mňa televízor nezaujíma, mám svoje miestečko a tam si čítam.“

Debata smeruje ku knihám. Jozef vysvetľuje, že čítal už ako malý chlapec. Viedli ho k tomu učitelia a vychovávatelia v detskom domove, kde vyrastal.

„Keď čítam, som skutočne v tej knihe. Padá jedna strana za druhou, prežívam dej a žijem v inom svete, na inom mieste. Občas som z tých emócií úplne namäkko. Čítal som o človeku, ktorý čakal na popravu. Pomyslel som si, čo ak by som to bol ja. Pozrel som von oknom a vravím si: zajtra to už neuvidím.“

Knihy mu dávajú veľa, napríklad aj vďačnosti. Požičiava si ich z mestskej knižnice, aj zo súkromných knižníc od seniorov. Za týždeň prečíta 2-3 knihy.

„Niekedy ma skúšajú, či som to naozaj prečítal a pýtajú sa ma, o čom tá kniha bola, neveria mi, “ smeje sa Jozef.

Zaspomína aj na časy v detskom domove, keď mu radosť robili rozprávky. Obdivoval princov a chrabré postavy, nasledovali STOPY, mayovky, príbehy od Verneho až prešiel na detektívky. Momentálne číta veľa o Biblii, o viere vo všeobecnosti a rád o tejto téme diskutuje. Zaujímajú ho existenčné otázky.

„Rád čítam beletriu, rôzne príbehy, ale potom prejdem k overovaniu faktov. Zaujímalo ma to, či skutočne existoval mušketier Dartagnan. Neskôr som si zisťoval aj viac informácií o jeho živote.“

Podľa Jozefa Hermana sú knižky najväčším darom. „Nielenže vám doplnia slovnú zásobu, ale aj vedomosti. Človek sa v knihách vždy niečo dozvie. Čítam nielen pre potešenie, ale aj pre rozhľad. Je príjemné, keď v rámci debaty veciam rozumiete a dokonca môžete prispieť aj vlastnými vedomosťami a nie ste za hlupáka.“

Život a príbeh Jozefa Hermana, človeka ohrozeného bezdomovectvom, by tiež mohol byť na knižku. O vďačnosti z maličkostí,  aj za to, že ráno opäť vyjde slnko.  Aký odkaz by kniha niesla? „Dnes vám nedá zadarmo nikto nič. Ale šťastie sa dá unaviť, a potom si sadne aj na vás.“